Smutno-stastne Vianoce

I wrote this story last year before X-mas. Therefore some of my friends from Banská Bystrica know it already. For me it was a very emotional experience, I hope you will enjoy reading. Sorry for Slovak language.

Dnes som mala zvláštny deň. dokonca až tak, že by som Vám o ňom chcela porozprávať. Je to trochu dlhšie, ale myslím, že sa oplatí čítať až do konca.

Ale najskôr krátky úvod (ma to súvis s pokračovaním:). Včera som volala domov mame, že dnes poobede by som mala dôjsť konečne domov na sviatky. Cely týždeň som totiž makala v Darčeku. jedine, čo som chcela počuť bolo, že mame napečené koláče, poriadený dom, a keď prídem domov, len si vyložím nohy a môžem čučať na telku. Mama sa ma však spýtala, či budem vládať niečo robiť. Keď som sa opýtala, čo konkrétne ( to mám asi z nejakého tréningu na efektívnu komunikáciu:), odpoveď znela: " v podstate všetko"... tak si viete predstaviť, ako som sa na Vianoce doma začala "tešiť".

Večer som chcela ísť ešte von, ale po piatich dňoch, kedy stojíte priemerne 9 hodín v kuse na nohách, som sa zmohla na 1 radler a šla sa na byt vyspať. V chladničke som našla polovicu asi trojdňovej bagety. No čo, bola som hladná:) tak som ju dala aspoň do mikrovlnky. Dúfala som, že bude možno jedlejšia. Keďže sa mi minule osvedčil program muffins, nastavila som ho na bielom zázraku s vlnkami ho. Ibaže som zabudla na to, že naposledy som pečivo nenechala hriať sa full time, ale vybrala som ho už po minúte. Tento raz som si pokojne odišla do izby, aby som sa pobalila. Keď som otvorila dvere do kuchyne, skoro ma porazilo. Do očí sa mi vovalil štipľavý dym. Rýchlo som skočila k mikrovlnke. Tá veselo trikrát zapípala, akoby sa tešila z bielych kúdolov, ktoré z nej vychádzali. vytrhla som ju zo zásuvky a otvorila okno. Bolo na kraji, teda najmenšie než tie ostatné. Pokúšala som sa teda otvoriť aj to stredné vedľa neho, ktoré zrejme býva v panelákových bytoch najväčšie. Už neviem, či som od nervozity nejak silno trhla kľučkou, no jednoducho mi zostala v ruke. Takže mi nezostalo nič iné, iba sa uspokojiť s malým oknom a kvôli potrebe prievanu i otvorenými vchodovými dverami. Asi hodinu som takto vetrala, až som mala pocit, že všetok pach nasiakol do môjho pyžama, a potom som to vzdala. Prezliekla som sa do čistého trička, umyla zuby a zaľahla konečne do postele.

Ráno som sa zobudila pomerne čerstvá. Šak som aj spala asi osem a pol hodiny. Dobalila som veci a vyrazila do práce. Ako obyčajne, skoro som nestihla autobus. Nakoniec som v pohode dorazila k do obchodu. Robota šla až podozrivo dobre. Zákazníci boli fajn, nikto nič nerozbil, baby (kolegyne) a šéfka sa stále smiali. Niečo pred druhou som sa pozbierala a ponáhľala sa na spoj domov. Vystúpila som na železničnej stanici z MHDčky a kráčala smerom k autobusovej stanici. Asi na pol ceste som stretla jednu tetu niesla kartónovou prepravku s dvoma kauflandovými igelitkami plnými vianočných nákupov. Ja som mala na chrbte ruksak, kabelku a v jednej ruke cestovnú tašku. Povedala som si, že to zrejme nemám také ťažké ako teta, ktorá som prehýbala v chrbte s krabicou, a vyzerala približne na šesťdesiat. Opýtala som sa, či jej môžem pomôcť. Trochu so začudovaním nad mojim vlastným nákladom odpovedala nedôverčivo „áno“. Bola som celkom rada, že môžem niekomu pomôcť, najmä pred Vianocami, aj keď by to podľa mňa malo takto fungovať stále. Teta mi asi na 300 metrovej spoločnej ceste stihla porozprávať, že žije s dcérou, ktorá sama vychováva syna, pretože ju muž opustil. Smutné, o to viac, že je to na Slovensku úplne bežné-

Autobus do Ružomberka som stihla v pohode, veď šiel priamo z Bystrice, takže som si aj sadla. Cesta bola v pohode, zapla som si počítač, pustila internet, kukala nejaké hlúposti na youtube. Vystúpila som o hodinu v Rožomberku, kde som mala prestúpiť na vlak domov, do Liptovského Mikuláša. Išla som sa však pre istotu pozrieť, či mi nepôjde o niečo skôr aj autobus. Pristavila sa pri mne jedna postaršia pani. Spýtala sa, či jej prečítam, o koľkej ide najbližší spoj do Mikuláša. Povedala som jej, že aj ja tam idem, ale budeme musieť ísť vlakom. Spolu sme sa teda vybrali kúpiť lístky a po pár minútach spolu aj nastúpili do jódneho kupé rýchlika. Zaujalo ma, že tetu nepoznám, lebo väčšinu ľudí, ktorí chodia od nás do Bystrice si aspoň podľa tvárí pamätám. Tak sme sa začali rozprávať. spýtala som sa, prečo bola v BB. Ne to som ale počula pre mňa šokujúcu odpoveď: „Môj vnuk je tam v nemocnici, minulý týždeň mu zistili leukémiu." Nezmohla som sa ani na slovo, no teta pokračovala: „bol to pre náš šok. V stredu sa mu v škole pustila z nosa krv a nedalo sa to zastaviť, vo štvrtok mu u nás robili testy, a od piatku leží na detskom oddelení v Bystrici." Vyšlo zo mňa len niečo ako tiché "Bože", a teta s vlhkými očami dodala: "má len sedemnásť rokov. a taký dobrý chlapec. Nefajčí, nepije, od detstva športuje – je hokejovým brankárom." Ďalej sme sa rozprávali o nemocnici. Chlapcova mama s ním trávi celé dni, spáva na posteli vedľa neho. Na klinike pracujú veľmi milí doktori a ubezpečili rodinu o zatiaľ ľahkom priebehu choroby ( preto dúfam, že sa chlapec vylieči). Takmer som sa rozplakala, keď Kubko (tak sa mladý muž volá) svojej babke zavolal, či došla domov v poriadku. Keď sme s tetou vystúpili, zaželali sme si navzájom pekné sviatky. Musela som predtým chvíľku porozmýšľať, ktoré slova použijem, pretože veselé alebo šťastné by zrejme v tom momente bolo zvláštne...

Na stanici som čakala chvíľu na Dominika, môjho brata. Prišiel mi pomôcť s taškami, keďže som bola lenivá ich niesť sama. Po ceste sme pokecali, ako s má, videli sme sa naposledy pred dvoma týždňami. Zhíkla som, keď mi oznámil, že v dome umyl s naším novým mopom dlážky:). Keď sme otvorili vchodové dvere, našli sme mamu v kuchyni, ako práve upratuje po pečení koláčov. Viete, aká som bola rada? Okrem toho riadu v dreze bolo všetko skvelé, ako pred Vianocami!! Zvítali sme sa, dala som si po dlhom čase domáce jedlo, a cítila som sa jednoducho fajn, v pohode.

V ten istý deň k nám prišla návšteva, niečo pred šiestou podvečer. Mamina kamarátka a kolegovia z práce. Priniesli nám vyskúšať MP4 prehrávač, ktorý chcela mama pre Dominika na Vianoce. Mamin kolega, volá sa Mišo, sa začal rozčuľovať. Jeho priateľka s ním otehotnela. Pred týždňom sa rozhodli, že si bábo nechajú, avšak dnes mu napísala sms, že si nechce zbabrať život, a pôjde na potrat. Dievča študuje medicínu a boji sa, že to nezvládne. Mišo nie je zlý, okrem toho, že behá za každou sukňou, a myslím, či si vie predstaviť žiť bez nejakej tej kvapky niečoho vysokopercentného. Naozaj neviem, čo by som na jej mieste urobila. ani tu o tom teraz nejdem polemizovať, urobte si vlastný názor.

Keď chalani odišli, zostala u nás ešte chvíľu mamina kamarátka. Robí v Aquaparku plavčíčku. Minulý týždeň mali v rodine pohreb. jej mladší brat... športovec, mladý chlapec, v podstate aj hudobný multiinštrumentalista. všetko sa skončilo pod snehovou lavínou v Tatrách...

To už bolo na mňa počas jedného dňa dosť. Musela som odísť do kuchyne. Začala som rýchlo umývať riad, ktorého bol plný drez.
Ale povedala som si jedno: Tieto Vianoce budú skvelé. Veď máme všetko, čo treba: zdravie, a ľudí, ktorých mame radi .

Čo máš

Čo máš?

To, čo potrebujem..

A čo potrebuješ?

To, čo mám.

Túto zaujímavú myšlienku povedal v nemenovanej relácií slovenský herec Marián Slovák. Pekné, povedala som si. O pol hodinu neskôr som sledovala televízne noviny, a koho tam zase raz nevidím? PápežJ Od jeho pontifikácie hovorí celkom múdro, dokonca sa ospravedlnil rodinám detí, ktoré zneužívali katolícky kňazi. Tak kukám na obrazovku a čakám na ďalšie pekné posolstvo. Prišlo: „Peniaze sú zárodkom všetkého zla. Vzdajte sa túžby po nich i po moci.“ Neviem, či sa tí dvaja dohodli, no ako že vraj bakalárka ekonómie by som povedala, že No, trochu naivné, ale myslím, že pravdivé. Aspoň pre mňa. Navyše, podobné slová znejú veľmi povzbudzujúco, keď máte na svojom super výhodnom študentskom účte zostatok tridsať korún. Na druhej strane, čo viac potrebujete? Jedálny lístok síce podriaďujete akciám alebo Tesco value a pri bratislavských cenách v podnikoch si radšej pivo vychutnáte z novinky na slovenskom trhu, plastovej jedenapollitrovej fľaše, ale sú ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť ani takýto „luxus“. Mimochodom, tá plastová fľaša má svoje výhody oproti podnikom v meste:

1. Vždy je správne vychladená (ak ju nezabudnete dať do chladničky)

2. Je v nej značka piva, ktorú máte najradšej (v krčme nemajú vždy to, čo chcete)

3. Nemusíte čakať na „ochotnú“ obsluhu, ktorá od vás čaká ešte aj sprepitné

4. Nemusíte sedieť poslušne na stoličke alebo lavici, ale pohodlne na gauči s vyloženými nohami

5. Nikdy si nenalejete pod čiaru

6. Pozvete si k sebe ľudí, ktorých máte naozaj radi (dokonca si pred nimi môžete po tej kope bubliniek pokojne odgrgnúť)

7. Aby ste opili jedno dievča, úplne stačí jedna fľaša (t.j. niečo vyše jedno Euro)

No, nie je super nemať peniaze a šetriť? Okrem toho, spokojnosť vraj nie je priamo úmerná výške reálneho príjmu. Nejakí vedci skúmali stupeň šťastia v tom istom čase v rôzne ekonomicky rozvinutých krajinách. Netuším, ako sa dá merať niečo také, no povedzme, že to ide. Prekvapivo sa zistilo, že napriek rozdielom vo finančnej situácií, bola úroveň spokojnosti obyvateľov približne rovnaká. Zaujímavé.

Kamarát má heslo: Peniaze boli a budú. Časom som sa naučila, že je to skutočne tak. Len by som k tomu ešte pridala, že sa za ne nedá kúpiť všetko. Vlastne, keď sa to tak vezme, za peniaze si nekúpite nič podstatné. Dobre, dobre, jedlo a bývanie je určite dôležité. Určite viete, k akému klišé teraz smerujem, takže vás ušetrím mojich kecov, aby ste už konečne mohli ísť pracovať, zarábať veľké prachy alebo sa učiť ako ich zarobiť neskôr. Spomeňte si ale pritom na ľudí, na ktorých Vám záleží a vytočte ich meno vo svojom telefóne. Ak Vás trápi nízky kredit alebo prevolaný paušál, spomeňte si na to, čo všetko si za peniaze nekúpite.

Do you think you have it hard?

I pretty often search on internet for news from the world. Mostly I like to look at pictures instead of reading long aricles. Last days, I am observing the situation in Kongo. I do not really understand what is going on there politicaly, but for sure I know there are normal, innocent people perishing. OSN sent into the country many of soldiers to protect citiziens from rebels. And still, some viligies are full of dead people.

I was looking at the pictures of desperate children who came home from refugees camp to their house and both of their parents just lied on the dirty floor and the bodies have already begun to stink because in the warn weather the decomposing is fast. Can you imagine that smf. like that would happen to you? And ther kids were small, one could be 9 and the second one arround 2. This is horrible.. How come that OSN was not able to protect them?

As I went through 6-7 pictures, I scrolled down the web page if there is written any article about those Rebels or the whole situation in Kongo as such. Unfortunately, there were just alerts for news like: how were the singers dressed on MTV Awards in Liverpool, thet Cate Hudson and Cindy Crawford made some naked pictures, New Volgswagen car test, etc. I did not know wherher to cry or to laugh.

Suddenly, I realize some things are just a crap and I don´t understand why are some people so interested into having the latest fasion in their wardrobe, why are we stressing about having little money. Come on! You have a place to sleep, you have enough food and , you don´t need to be afraid if you will be survive next day. You have your family and friends alive and with you when you need it. So please be happy cause we do not really know how is it to live a hard life.

Oh, Bratislava

Oh, Bratislava, capital city and as promoted in the media, city with best parties... You disappointed me!! I planned a great evening with my friends, to have fun and dance. Ok, it was fun when we had a chat in Slovak pub about stories form our childhood. Thank you girls from that, it was lovely to hear all the funny staff , e.g. how somebody put a cat into the fridge cause his mum told him to put there everything what he did not need at the moment. But after that I really wanted to dance. So, we were trying to go to a disco. As we are not form Bratislava, we simply asked young people on the street where to go. Charlies club was the nearest option. Before we went in, the guy at the entrance asked us for our IDs cause we looked too young - that was the most possitive thing in the pub actually. We got in and ... there were maybe 12 ppeople togerher with the waitress staff. Hmm, so we decided to have a drink and dance alone, maybe the others would join. It was already 23.00. But, after 30 minutes of dancing and drinking that damm expensive beer and cola, we gave up and went home.

Come on, Blava ppl!!! Can you just staring and not having fun, or do you need to get drunk? Oh, maybe I have been to the wrong places or at bad time, but I did not really expected to be Slovaks so boring.

I would like to thank all international girls who spent the evening with me, especialy for their possitive attitude and Gabi for proactivity by our dance on a totaly empty dance floor.

Honesty

What is the difference between to be honest and to be cruel? Where is the border you should not cross? Maybe it depends on the person you are talking to... Did it sometimes happen to you? You were with a person you totaly trust, so you feel that you can really tell her or him anything. Therefore you are not having any mask, not trying to be cerafull about what will fly from your mounth... And, suddenly you say one sentence... few words which the person next to you take differently. How short does it take to say those words- three seconds? And then when you are trying to fix the situation, it may last sooo long:(

On the other hand, if somebody is beating to his chest for honesty, am pissed of telling to the people only what they like or expect from me. Am I an egoist? Maybe...

Natural intellingent:) or How can watching Dr. House help you by the exam...

In this moment I am watching the third episode of Dr. Haus today. I should learn for my tomorrow exam from HR management. But somehow I have a feeling that staring to the PC monitor is more worth for me, maybe just because that doctor is not acting normally, like everyone else in this type of series. Kind, sensitive, having romances, crying when somebody died (but it haven´t not happen during those episodes so far).

What really fascinates me is the analytical thinking of all the characters. This is one of qualities which are important for leading and managing people. Another thing is communication, how to be assertive, honest or get the authority. Moreover, maybe it will be surprising for you, learn what does it mean anamneses, which was a question on the first test from HR. Funny, not?

Let´s come back to the first test. I learned it for a week. Besides statistic, math that have to be learned after each lesson, this was one of the subjects I was paying most attention. One reason was also the belief I will sometime need it in my practical life, my job. I was not so persuaded about it as I have been managing people or working with them in a team since 2005. I became sure when I saw the questions on the exam. Because I was going through the whole book we were supposed to study from, I realize some questions were not mentioned in the first half of semester. Ok, see if I am smart enough to make this thing without memorizing all the definitions before. I was lucky, I have a glue about all the issues, but not from studying the book. But from real life or TV Just guess:)

Už len na lampáreň

Už dávno som sa tak dobre nezasmiala. Ako obyčajne, keď som doma, sa u mňa prejavila moja závislosť na telke, na ktorú som bohužiaľ počas štúdia na vysokej nedokázala zabudnúť, a tak dnes skoro v kuse od rána čumím do zázračnej krabice s uväznenými postavičkami z nedeľných seriálov. Popri amerických blbostiach, ktorých je takmer celý program, som si s radosťou pozrela Lampáreň.

A prečo som sa vlastne smiala? Vďaka prvej reportáži som sa zase raz presvedčila o tom, že nanešťastie, obchodníci nevážiaci si svojich kupujúcich ešte stále existujú, a ľudia, ktorí sa nimi nechajú vodiť za nos, tiež. Konkrétny prípad v danej relácií vyzeral takto: Mladý chalan, študent, si šetril na notebook, a po dlhom čase si asi pred dvomi rokmi jeden mohol kúpiť, a to v miestnej predajni elektroniky. Neužil si ho dlho, pretože počítač sa mu zakrátko pokazil. Keď prišiel do obchodu s požiadavkou reklamácie, majiteľ ho odbil, do rúk mu strčil papiere s adresou autorizovanej opravovne počítačov značky ASUS v Čechách, aby si to vybavil sám, pretože predajňa s tým vraj nemá nič spoločné. Napriek vedomosti, že obchodník je povinný študentovej reklamácii vyhovieť, sa ten podujal svoje problémy riešiť sám. ASUS jeho miláčika opravil, ale následne sa pokazil ešte 3 krát. Samozrejme, že opäť postupoval chalan rovnako, najprv prišiel do obchodu, v ktorom bol PC zakúpený, ale napokon si aj tak zakaždým reklamáciu vybavil sám u výrobcu. Posledný krát však požiadal o preukázanie neopraviteľnosti výrobku, čo je bežný postup, ak opakovane kazí. V takom prípade má predávajúci povinnosť na žiadosť spotrebiteľa vyplatiť mu plnú sumu, za ktorú výrobok kúpil.

Keby sa tak stalo, tento príbeh by som tu vôbec napísala. . Samozrejme, že pán majiteľ nášmu študentovi nedal ani korunu. Redaktorka z Lampárne mu teda zavolala. Rozhovor ma veľmi pobavil. Pán tvrdil, že študent je špekulant. Počítač kúpil pred dvoma rokmi za štyridsaťtisíc korún, a dnes by taký istý model kúpil len za šestnásť. A preto keby mu teraz vyplatil plnú kúpnu sumu, mohol by si kúpiť nový počítač a ešte by mu dvadsaťštyritisíc zostalo. „Viete, ako sa tomu hovorí?“ spýtal sa pán redaktorky, „záručná doba?“ pokojne odpovedala, „No predsa špekulácia!!!“, nahnevane dodal.

Čerešničkou na torte bola žaloba, ktorú pán obchodník na mladíka podal, konkrétne vo veci ohovárania. No neviem či vyjadrenie názoru na základe faktov ja ohováranie, ale to nech už posúdi súd. Jedno je však isté, zákazník zostal bez výrobku, aj bez peňazí. A to napriek tomu, že jednoznačne bolo právo na jeho strane. Prosím Vás, nenechajte sa aj vy odpinkať podobnými typmi ľudí. Verte mi, že sa s nimi budete stretávať možno po celý život, ale stojte si zakaždým za svojimi právami. Keď už nič iné nepomôže, nezostáva Vám nič iné, ako sa obrátiť na našu justíciu. Čo asi tiež nieje žiadna výhra, pri rýchlosti vánku, akou sa na slovenskom súde dopracujete k rozsudku. Najjednoduchšie asi teda asi bude do podobnej situácie sa vôbec nezapliesť.

Nie až tak veľká

„Som už veľká“, povedala som si, keď som sa rozhodla ísť pracovať do Bratislavy. Tri roky som predsa už v Bystrici, na tej istej škole, ktorá ma aj tak skoro nebaví, stretávam sa stále s tými istými ľuďmi, som večne bez peňazí.

Niežeby som Bratislavu nejako milovala, skôr naopak. Pracovná ponuka, čo mi došla na mail však vyzerala celkom zaujímavo, a tak som sa vybrala na pohovor. O dva týždne na to som bola po prvý raz v robote. Bolo to práve dnes. Nezistila som nič, čo by ma prekvapilo, príjemne, či nepríjemne. Práca, ako každá iná, akurát pre mňa zaujímavá tým, že je v HR oblasti, kde som chcela už dávnejšie zabrdnúť. Trochu som sa síce posunula od svojho vysnívaného jobu, kde by som chcela zachraňovať svet, ale na začiatok to nie je zlé. Využívam čo, čo som sa naučila doteraz v AIESECu o ľuďoch, ako sa správajú, možno to, ako sa s nimi dá manipulovať, a na prekvapenie to naozaj platí všade rovnako.

Čo je však horšie je to, ako sa momentálne cítim psychicky. Poznám v Bratislave ľudí, ktorých považujem za svojich kamarátov, mám tu veľa známych, na ktorých sa môžem obrátiť, ak by som s niečím potrebovala pomôcť. Ale aj tak som akosi sama. Možno, že je to tým, že dva roky som bývala s jedným človekom, s ktorým som zaspávala a pri ktorom som sa ráno zobudila. Ak aj bol preč, vždy, keď som prišla do školy, prvé kroky viedli na náš „ofis“, kde som vždy našla ľudí, ktorý ma dobre poznajú a patria medzi mojich najlepších priateľov.

Teraz tu sedím sama na intráku v Bratislave , okolo mňa sa váľajú vysmrkané vreckovky a ja si začínam uvedomovať, že možno nie som ešte taká veľká, ako som si myslela. Na poslednom Večerníčku som chcela povedať nejaké to ahoj celému LC, ale vedela som, že by som plakala, tak som to pre istotu neurobila. Trochu teraz ľutujem, pretože vtedy by ma aspoň niekto objal...

Ja viem, že tento depresívny stav ma za chvíľu prejde. Len si musím trochu zvyknúť. A tiež viem, že toto bol jeden y tých nudnejších príspevkov na tento blog. Musela som to však napísať, lebo je to pre mňa spôsob, ktorý mi pomáha niektoré veci prekonať.

Mám tu ešte jeden odkaz: Kravy, strašne mi chýbate. Najmä moje baby z EB, moji PMs, nové EB, Janka, Ka4enka, Danka, Nika, Fazo, Milo, newies z jesene... šak všetky kravky vlastne. Pls, keď ma uvidíte online, napíšte aspoň nejaké to bu (či muuu, či v akom jazyku hovorí ten náš kmeň), veľmi ma to poteší.

Vaša Krava

Some things do not change

Yesterday I went out with a couple of my friends from high school. We spent together eight year there, so quite a long time. I was a bit different at that time, a strong introvert, talking only when somebody told me so, closed to the books. Maybe only thing which was visible and have stayed with me till now, my honesty is. At that time it brought me to the conflicts with some teachers, now days I use it as my advantage in communication towards all people around me.

Sitting by a beer with my old friends, we started to talk, better said, they started to talk. They did not stop for couple of minutes, when one stopped suddenly, the other continued. So I sit and look at them, although I might have many, many inputs to the conversation, it was natural for me to be quiet. On the other hand, it always seemed to me that everyone from us is not listening to the others while they are speaking. So I was slowly drinking my beer and thinking about the past, when it was exactly the same.

The only difference is what we are talking (and listening about). At the highs school almost nobody from us had a real boyfriend. So we were chatting about the others from our class, the hockey players at our school, etc. My life was for me even more boring than my friend´s because I was home during each summer (not going to the sea), not going to so many parties (because nobody invited me or I was not feeling comfortable there), not going to the hockey matches (it was cold there and our league is ...). All my days were filled with studying, helping my mother, watching TV, working and going for a walk with our dog. Therefore I let my friends to talk about their exciting stories, what boy did they kissed, who was drunk last Friday, who with whom begun, which player is so sexy. By the time I found these experiences fluffy, but it became something like a habit. Moreover, I did not have something special to share, so I just listen, more or less actively and use some gestures for agreement time to time. I know it may sound horrible, they are my friends still. But it is just a way how we communicate together.

After the second cigarette one of my friends told me: “I have a girl in my class which is exactly like you. She looks the same and behaves the same as well. “I was thinking to oppose that I changed a lot, I am much more proactive and extrovert than before, assertive and able to tell my own opinion. Then I make up my mind. I realize that I am the same for these people, acting as five years ago. So I just smiled and sit quiet next hour.

The themes have changed a lot. Now it is about our current boyfriends, university studies and some funny memories form the past. For me, my life is again not so interesting in comparism with the others. I am dating my boyfriend for two years; I work in a global nonprofit organisation, learning for the exams. The others are complaining about their boyfriends, having break in which they have another boyfriend, complaining about the school, parents... I realized I like my peaceful, normal life. I have nothing to complain about, I am free to do anything I want in my work, I am meeting the people which want to achieve more and to help the society, my relationship is working well also after two years, I have a home which I am always willing to come.

I did not stay in the pub till the evening, I had the laundry in the washing machine which I promised my mum to manage, accounting on the table for the test and travelling next day to Ruzomberok to deliver one session. Girls were persuading me to stay, but I knew there will be a party that night, with persons I did not even know. I left home, finish washing, sit behind the table with accounting and fell asleep. Times are changing, people not. I would say, people in interaction with the same people stay the same.

O deťoch a ich rodičoch

Rada chodím domov autobusom. Vždy sa mi cestou niečo zaujímavé prihodí, a tak mám aspoň o čom písať, a dve hodiny sa nenudím.

Dnes som pre istotu šla zo stanice, pred sviatkami bývajú linky dosť napchaté. Na zastávke si za mňa sadla mladá, asi tridsaťročná žena s dvomi dievčatkami. Na prvý pohľad vyzerali ako dvojičky, avšak potom som zistila, že je u nich malý vekový rozdiel, vyjadrený aj centimetra mi v ich výške. Na chrbtoch mali detské batohy, jedna v tvare psa, druhá kačku. Vždy som chcela mať niečo také, takže ak mi chcete urobiť radosť, dávam Vám tip.

Dve malé, asi troj- a štvorročné sestry na autobusovej stanici by asi nebolo nič zvláštne, však? Trochu v šoku som zostala po tom, ako sa ich mama zdvihla a zamierila do davu, ktorý sa už asi štvrťhodinu tlačil na mieste, kde mal pristaviť náš autobus. „idete niekto ďalej, než do Ružomberka?“ ľudia nesúhlasne pokrútili hlavami. „potrebujem, aby mi niekto vzal jedno dieťa ako doprovod do Gôtovian (dedina medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom).“ Viete si predstaviť, že by ste voje dieťa, ktoré ešte ani nevie poriadne hovoriť pustili s cudzím človekom len tak? Ja teda nie, aj keď zatiaľ žiadneho potomka nemám.

Mrzutá mamička sa teda s nechuťou postavila aj s dievčatami do radu. Ja som sedela na lavičke, až kým som nezazrela autobus. Pred nástupišťom sa síce tvoril hrozivý rad, ale človeka na barlách predsa nenechajú stáť! Blížiaca sa karosa ma predsa len postavila na jednu nohu a dve barle a pomaly som sa pobrala tlačiť sa aj ja k vytúženému ujovi vodičovi, ktorý mi isto dá lístok a potom budem zase dve hodiny sedieť. Postavila som sa teda do radu. Mamička sa pre istotu predbehla do stredu, ale nejako mi to žily netrhalo. Poznáte ten skvelý manéver, keď sa nepostavíte ako všetci neinteligentní na koniec radu, ale zboku? Presne tak to bolo aj teraz.

Stojím a čakám, až budem môcť vyskackať hore do autobusu. Práve nastupuje spomínaná mamička. Tašku si necháva na chodníku a po jednom berie deti, aby ich vyniesla do autobusu. Najprv mladšiu, potom staršiu. Doteraz som nepochopila, prečo ich dala len na druhý schodík a nie úplne hore. Možno boli ťažké, alebo sa bála o svoju batožinu... no najmenšie dievča sa zakolísalo, a padlo, až von z autobusu. Presnejšie do medzery medzi autobusom a obrubníkom. Nič nebolo počuť zaprašťať, medzitým so si spomenula na Kytice od Erbena, a to bol dobrý znak. Pamätáte si ešte na zvieratkové ruksaky, o ktorých som písala na začiatku? Možno to bude znieť sugestívne, ale myslím si, že práve preto sa malej nič nestalo. Vydýchla som si, naozaj som nechcela byť svedkom nejakého úrazu, nemám rada bolesť.

Dievčatko nevydalo zo seba ani muk, ani náznak plaču. Som si istá, že vedela prečo. Mama ju zdvihla zo zeme a pri jej nakladaní do autobusu len zavrčala: „čo robíš?.“ No, mala som dosť. Ako keby dievča mohlo za to, že schodík v autobuse jej siaha takmer po pás a ona sa len chcela dostať bližšie k svojej mame, kde predpokladám cíti v cudzom prostredí, medzi toľkými ľuďmi bezpečie.

Cesta ubiehala rýchlo, zapla som si počítač a čistila plochu od všetkého, čo som tam za posledné dva týždne nahádzala, a nebolo toho málo. Niekde pred Ružomberkom mamička práve vysádzala mladšiu dcéru, na zastávke už čakala staršia žena, zrejme stará mama. Druhá dcéra však dostala strach, že zostane sama, a tak pomaly zišla po veľkých schodoch až von. Vedela som, že z toho bude problém, ale nechala som to jednoducho tak. Bola som zvedavá, ako sa situácia vyvŕbi a okrem toho som si bola istá, že si moji spolucestujúci dieťa všimli tiež. Viac menej sa mi potvrdilo, čo som čakala. Nahnevaná mama schmatla dievča so slovami: „ma nese..“ Veď ako inak. Nemôžem tu však generelizovať a vyvádzať závery z pár okamihov. Vytvorte si vlastný názor.

Ja osobne si myslím, že s deťmi by sa takýmto spôsobom jednať nemalo. Aj keď sú ešte malé, o to viac sa na nich môže negativizmus a podceňovanie prejaviť neskôr. Moja dobrá kamarátka študuje v Bratislave špeciálnu pedagogiku. Približne pred rokom sme mali debatu o tom, čo to vlastne je. Zaujalo ma jej rozprávanie, pretože aj ja raz hádam budem rodičom. Najťažšie poslanie v živote je podľa mňa vychovať dobrého a múdreho človeka. Preto chcem vedieť, ako to dosiahnuť. Viem, akou cestou určite nepôjdem. Práve ste o nej čítali.

Keď sa neviete zastaviť

Mali ste niekedy pocit, že neviete oddychovať? Neustále, ešte aj pri zaspávaní myslíte na prácu a na nič iné sa jednoducho neviete sústrediť? Aj samotná robota Vám ide akosi pomalšie, robíte toho strašne veľa a pri tom máte na konci dňa pocit, že ste nič neurobili?

Tak to nie ste jediní. Neviem, ako to nazvať, či workoholizmus, láska k práci, oddaný zamestnanec. Určite to však nie je normálne. Verte mi, že ani Váš šéf nebude nadšený, keď sa jedného dňa po litroch kávy, nedostatku spánku a zaparenou hlavou zložíte za svojim počítačom. Nesnažte sa byť ako on. Zvládať niekoľko vecí na raz, byť ochotný každému so všetkým pomôcť, byť perfektný vo všetkom. Viem, že je veľmi jednoduché do takého stavu spadnúť, najmä keď robíte niečo, čo Vás baví. Treba si udržiavať rovnováhu, nájsť si relax, pri ktorom nebudete myslieť na starosti, úlohy, diár, kolegov, problémy Vašich kamarátov, peniaze, budúcnosť. Čo vlastne z toho máte? Ak sa budete trápiť, nič sa nevyrieši, len Vám to skazí deň.

Ak sa Vám do stavu, keď neviete čo so sebou, už podarilo spadnúť, neste zatratení na veky. Myslím, že u manažérov sa tomu hovorí syndróm vyhorenia. Vtedy je Vám už všetko jedno, nemáte chuť sa do niečoho púšťať, ba ani dokončiť svoje rozpracované projekty. Nemáte poňatia, prečo ste boli robotou taký nadšení, ani prečo ste jej venovali toľko energie. Vtedy sa už väčšina ľudí prebudí a začne hľadať pomoc. Psychológovia sa zhodujú v tom, že človek ich navštívi až vtedy, keď je naozaj zle. Nikdy ale nieje neskoro, teda väčšinou. Prosím Vás, nebojte sa vyhľadať odbornú pomoc, keď máte pocit, že niečo nie je v poriadku. Na internete nájdete niekoľko webových stránok, kde sa môžete pozhovárať s psychológom a vo vašom meste je isto veľa lekárov, či iných ľudí, ktorí sa zaoberajú stresom a psychickými problémami.

Včera som náhodou vzala do roky časopis, v ktorom sa písalo o syndróme chronickej únavy. Môžeme to označiť za diagnózu, avšak neuznávajú ju všetci doktori. Na Slovensku sa týmto syndrómom zaoberá jediné výskumné a diagnostické centrum. Podľa slov ľudí, ktorí v ňom pracujú, zistiť, či trpíte touto chorobou, je tak náročné, že tomu sami hovoria detektívka. Dlhodobá únava môže byť totiž spôsobená veľkým množstvom porúch spojených napr. s trávením, endokrinnými žľazami, psychické choroby, atď. Personál daného centra považuje diagnostikovanie syndrómu chronickej únavy v podstate za svoj neúspech. Znamená to totiž, že nezistili, čo iné vám môže byť. Čo je horšie, neexistujú žiadne lieky a praktiky, žiadna stopercentná liečba. Jediné, čo je doporučené je spomaliť tempo každodenného života, jesť zdravú stravu a vykonávať pravidelnú fyzickú aktivitu.

Možno sa pýtate, prečo som tento článok písala. Však ani nič vtipné tu nebolo, ani neštudujem medicínu. Nuž, ja som si niečím podobným totiž prešla minulý rok. Vlastne sa to začalo ešte v máji 2006. Vtedy som mala na starosti podujatie pre rodičov členov lokálnej pobočky AIESEC v Banskej Bystrici. Po prvý raz som viedla tím, bolo treba zariadiť mnoho vecí. Víkend pred realizáciou som chcela zostať v Bystrici a podoťahovať všetky detaily. Nemala som však už silu, a tak som si zbalila par vec a naskočila na prvý autobus domov. Akcia napokon prebehla o pár dní celkom fajn. Keďže som už mala porobené skúšky, opäť som sa vybrala do Mikuláša. Hneď po príchode som si ľahla spať a zobudila som sa až na obed. Pomaly som dokráčala do kúpeľne, omyla si tvár. Boleli ma oči, a po pohľade do zrkadla som aj prišla na to, prečo. Celé okolie očí, až k začiatku líc som mala tmavo červené a napuchnuté. Vyzerala som ako to šteňa, ktoré použili v reklame na krém proti vráskam, tuším nejaký malý buldog. Okrem toho mi opuchli kolená, až sa takmer nedali zohnúť. Toto bolo prvé varovanie. Našťastie som bola doma, bez internetu a s vypnutým mobilom, takže som mohla na týždeň úplne vypnúť. Celé prázdniny som potom pracovala v jednom obchode, väčšinou osem hodín, avšak počas víkendov to niekedy predstavovalo hodín dvanásť. Večer som sa preto vracala na internát úplne vyčerpaná. Prinajlepšom som išla do sprchy, no potom hneď po dotyku s posteľou som bola tuhá.

Potom prišiel môj rok projektového manažéra. Zatiaľ môj najťažší, ale zároveň najpoučnejší rok. Venovala som sa síce práci, ktorá ma bavila, avšak práve to býva najzradnejšie. Veľmi ľahko sa tak stane, že sa hranicu medzi prácou a oddychom začneme posúvať, až sa jedného dňa strhneme zo sna zdesený, na čo predchádzajúci deň zabudol. Okrem toho som pravidelne zaspávala na vyučovaní, doma som celý víkend prespala, moje reakcie boli pomalé, na nič som sa nevedela sústrediť, pri učení sa na skúšky som musela za každou prečítanou stranou skripta musela zastaviť a zapísať si nápady, ktoré mi prišli na um v súvislosti s prácou. Každá nevydarená maličkosť ma vyviedla z miery, často ma prepadli pocity úzkosti či záchvaty plaču. Priatelia sa sťažovali, že sa mi nikdy nechce ísť večer von, alebo že zaspávam už o desiatej. Guarana ma uspávala a káva ma robila len viac nervóznou.

Najväčším poznanie celého tohto obdobia pre mňa bolo, že by si každý človek mal vážiť samého seba, predovšetkým svoje fyzické i duševné zdravie. Nikomu nepomôže, ak v práci, či v súkromí budete ako mátoha, a už vôbec nie, keď sa úplne zrútite. Prvým krokom je určite plánovanie si vecí na každý deň, a to tak, že počítate s oddychom a ostatné si plánujete len na 60 %. Ďalej si nájdite spôsob, akým budete oddychovať. Nájdite si čas na priateľov, zájsť s nimi na pivo, kávu. Spánok by mal byť hlavne pravidelný, mne stačí momentálne od 7 do 9 hodín, po náročnejších dňoch, ako napr. konferencia si však doprajem aj 12, ak je to možné. Zázračnou metódou je taktiež delegovanie. Skúste si tiež veci menej pripúšťať a myslieť pozitívne. Ja osobne sa riadim heslom: „čo ma nezabije, to ma posilní“. Neberte si toho na seba veľa, nájdite si svoju mieru a naučte sa povedať ľuďom nie. Buďte hrdí na svoje úspechy a poučte sa zo svojich chýb. To je to, čo som urobila minulý rok ja.

Ak moje rady napomohli, vyhľadajte lekára. Po krvnom obraze a psychologických vyšetreniach sa vylúčia príčiny zakotvené v iných chorobách. Odporúčam navštíviť aspoň dvoch odborníkov, respektíve tých, ktorých Vám povie váš všeobecný doktor.

Ak máte podobné skúsenosti, budem rada, ak mi napíšete. Nie som žiadny špecialista na liečbu chronickej únavy, niekedy však pomôže aj obyčajný rozhovor, aby sa veci niekam pohli.

Predavačka na hrad!

Práve sedím na posteli s počítačom na kolenách a mám popri písaní bakalárskej práce sa snažím vnímať aj večerné správy. Odhliadnuc od faktu, že v nich redaktori v podstate o ničom pozitívnom neinformujú, o vtipné výroky našich politikov núdza nie je, a to najmä z úst vedúceho predstaviteľa SNS.

Zrejme začnem opäť sledovať politické diskusné relácie. Prečo? Hollywoodske komédie sú už akoby stále o tom istom. Kreativite našich politikov sa však len ťažko vyrovnajú, azda len nevkusom monológov. Ako som už spomínala, presvedčila som sa o tom pred pár minútami. Pán Slota sa na margo kandidatúry Ivety Radičovej nechal počuť, že ak by sa ona stala prezidentkou, mohla by na hrad zasadnúť hocijaká predavačka. Áno, áno, veď sme si už na slovník dotyčného pána mohli zvyknúť. Teraz ma však naozaj nahneval. Po dlhom čase máme, aspoň môjho názoru, prezidentského kandidáta, ktorého nemusím označovať za menšie zlo, či radšej na voľby vôbec neprísť. Samozrejme, že všetko sa ukáže až vtedy, keď novopečený prezident zasadne do svojej funkcie. Súdiť môžeme aj na základe politickej minulosti. A prepáčte, ale kandidáti, či dokonca samotní prezidenti, ktorých naša inak fajn krajina mala doteraz, ma nijak nenadchli, skôr naopak.

Veľmi sa mi páčila reakcia Ivety Radičovej na tvrdé slová pána Slotu. Znelo to približne takto: „Ospravedlňujem sa všetkým dámam a pánom, ktorí nás obsluhujú v obchodoch a pozdravujem pána Slotu“. Čakala som aspoň náznak protiútoku, no tento elegantný mostík s tak pokojným hlasom by mi asi nenapadol. Napadlo mi pritom, koľko predavačov má vyššie vzdelanie, a zrejme aj lepšie spôsoby, ako bývalý žilinský primátor. Približne pred pol rokom som sa stretla s pani, ktorá za minimálny plat pracuje ako pokladníčka v nemenovanej sieti supermarketov. Snáď každého by pritom prekvapilo, že pred jej menom stojí skratka Ing., vyštudovala totiž elektrotechnické inžinierstvo. Problém je však v tom, že to bolo pred vyše dvadsiatimi rokmi. Rozvedená, tri deti, vek päťdesiat rokov. To neznie pre dnešné firmy dva razy príťažlivo. Domnievam sa, že tento prípad nie je jediným príkladom toho, že taká predavačka na čela republiky by nebola až taká zla zlá voľba. Na záver mám pre všetkých oprávnených voličov jeden odkaz: Predavači sa riadia heslom „Náš zákazník, náš pán“. Čo teda poviete na predstavu mať konečne prezidenta, ktorý by tu bol pre svojich občanov?

Moja malá nožička

K napísaniu tohto príbehu ma inšpiroval kamarát (dúfam, že ho už takto môžem označiť:), Peťo Menis. Stretli sme sa dnes na office, kde ma privítal svojim hollywoodskym úsmevom číslo jeden. Vraj by som mohla opäť napísať nejakú story, ako tomu bolo počas Vianoc. Tento krát to však bude o čosi veselšie...

Všetko sa to začalo tento víkend. So všetkými ľuďmi z Bystrica a pár Popradčanmi sme sa vybrali na lokálnu konferenciu. Všetko prebehlo v poriadku, niečo sme sa naučili, večer, ale aj počas tréningov sme sa zabavili, niekde sme dokonca aj plakali. Až prišla moja osudná noc, resp. ráno. V dobrej nálade som si chcela čo najviac z posledných chvíľ konfery. Tak som sa vybrala do spoločenskej miestnosti na párty. Ľudí síce veľa nebolo, ale atmosféra bola super. Asi sme sa chceli nejako zblížiť, a tak sa v playliste našlo IMT Smile, vytvorili sme kruh a ...začali skákať. No a vtedy sa to stalo. 4o len môže byť nebezpečné na skákaní, poviete si. Boli by ste prekvapení, ale všeličo. Najmä keď máte obuté papuče, a vaše kosti necítili kalcium z mlieka poriadne odkedy ste začali chodiť na vysokú. Tak sa v jednom momente v mojom chodidle ozvalo podozrivé chrupnutie, a odstredivá sila z točiaceho kruhu ma odsotila rovno do kresla. Ešte chvíľu som s vyloženou bezvládnou nohou pozorovala tancujúcich kamarátov, a potom som sa bolestivo po schodoch vybrala do postele. Nechtiac som zobudila Mareka, pretože som , zrejme z šoku, začala plakať. Po požití podľa mňa úžasného vynálezu, známej ružovej tabletky, som nakoniec zaspala.

Ráno ma noha stále bolela, objavil sa aj opuch, ale povedala som si, že to určite o pár dní prejde. Po pondelku, utorku , strede a naliehaní niektorých ľudí som sa dnes ráno predsa len vybrala na návštevu k ujovi chirurgovi. Ako poctivý občan som sa zapísala na zoznam, kde bol predo mnou len jeden pán. Keď som sa dostala do ambulancie, na moje prekvapenie bol doktor celkom milý. To bolo asi tým, že ordinoval dokopy pol hodinu. Menej sa mi už páčilo, keď mi stlačil nohu na mieste, kde najviac bolela. Samozrejme, že zo stláčania nemohol vedieť, čo mi je, a tak ma vyslal na misiu o poschodie nižšie, röntgen. Počas čakania som lúštila sudoku, ale veľmi mi nešlo. Začala som mať zlé tušenie, ktoré sa potvrdilo, keď mi sestrička podala do ruky moje snímky. Nemusela som byť odborník.. moje najnovšie fotky som nastavila oproti svetlu a hneď ma zmrazilo – jedna záprstná kosť akosi nebola v celku, ako mala podľa kostolného poriadku byť. Snažila som sa sama seba presvedčiť, že mi snáď dajú len elastický obväz, ako som mala dovtedy.

Vrátila som sa do ambulancie. Pán lekár skonštatoval to isté čo ja – zlomenina záprstnej kosti. No, možno by som tú medicínu predsa len bola zvládla, ak by ma mama presvedčila na ňu po maturite ísť.

Okrem toho chcel byť ujo zrejme vtipný, a tak sa ma spýtal, či dáme na to mastičku. Ako náhle kvôli tomu vo mne skrsla iskierka nádeje, hneď ju aj zahasil slovami: „ale nie, veď dáme predsa sadru a berle, nebojte sa.“ Pre istotu som sa ešte spýtala, či to naozaj myslí vážne. Nakoniec som rezignovala a odkrivkala do vedľajšej miestnosti, kde som čakala na nový biely model na mojej nohe. Vraj do polovice predkolenia stačí. Už len barly, mimochodom tie najvyššie mi boli ešte stále malé, a hor sa skackať do sveta.

Po nie veľmi priateľskom zoznámení sa s tetami barlami som konečne došla na Námestie slobody. Cestou mi chcela pomôcť dokonca jedna teta, ktorá chcela zavolať svojho syna, aby ma odviezol, kam chcem, autom. Mal však vraj dôležité rokovanie, a vtedy jej zakázal volať. Takže ništ z toho, ale snaha sa cení tiež. Keďže cesta z Polikliniky bola namáhavejšia, než som čakala, svoju poslednú dvacku som vymenila za multivitamínový džús. Vedela som, že vodič MDH nebude z mojej päťdesiatkorunovej bankovky za študentský lístok nadšený, verila som však, že tou hnusnou bielou vecou a šteniatkovským pohľadom ho obmäkčím. Chyba. Po dosť ťažkom nastupovaní ( nikdy predtým som si nevšimla, aké sú tie schodíky v autobuse strmé), ma ujo autobusár vôbec neprivítal s nadšením. Po asi pol minúte výčitiek a rátaní výdavku v dvojkorunáčkach som si spomenula na mail od Janie a s úsmevom na tvári natiahla ruku po kopu drobných a s úsmevom poďakovala za lístok. Keby ste chceli vedieť o tom maily, ja Vám ho prepošlem. Vďaka nemu mám vo svojej personal message na gmaily napísané: I see dead people...I see garbage trashbins.

No, cesta MHD so zlomenou nohou nie je výhra, to Vám asi potvrdí každý, kto bol niekedy v Bystrici odkázaný na barly. Našťastie mi pomohla Majka, ktorú som zastihla na mobile, a Cicuš, ktorá šla náhodou tým istým autobusom. Ďakujem baby. Spolu mňa a môj ruksak vyniesli na office, kde som si už len vyložila nohy a zapla PC. Niečo pred štvrtou poobede bol najvyšší čas pobrať sa zase na autobus, no tentoraz domov. Našťastie práve v tej chvíli odchádzali aj ďalšie kamarátky, a týmto chcem opäť vysloviť poďakovanie, tento raz Eliške, ktorá kvôli mne šla domov neskorším spojom. Bez nej by mi však cesta na zastávku trvala asi dva krát dlhšie, ak nie viac.

Napokon prišiel môj rytier na bielom koni – linka do Liptovského Mikuláša. Vedela som, že bude plný, ako zvyčajne. Vodič bol o čosi milší. 3koda, že mne niekedy tak pomaly dochádza. Keď som si pýtala lístok so svojou zvyčajnou frázou: „Študentský, Mikuláš.“ Ujo mal asi dobrý deň a spýtal sa ma: „ako ste povedali ? ŤZP, Mikuláš?“ Ja som už nemala veľmi chuť na žarty, však na Poliklinike som si jej užila až, až, a tak som len odvrkla: „Tú nohu nebudem mať v sadre navždy, študentský Vás poprosím.“ A s takou dobrou náladou som sa vybrala hľadať obeť, ktorá mi uvoľní miesto. Prešla som, ak sa to teda tak dá nazvať, takmer do stredu autobusu. Opäť raz ma môj idealizmus sklamal, keď som čakala, že sa aspoň jeden z mojich kolegov, študentov zdvihne, a ponúkne mi svoje sedadlo. Vtom na moje prekvapenie vstalo jedno dievča, a ja som odkvecla na sedačku. Práve vtedy som začala písať tieto slová. Momentálne už sedím doma s vyloženými nohami a zapnutým televízorom. Asi by som mala robiť niečo užitočnejšie, napríklad niečo do školy. No keď ma chytí slina, či kŕč do ruky, musím písať a písať. Tak verím, že som Vás neunudila, a ťapkám všetkým, ktorí sa dostali až k tomuto poslednému riadku.