sobota 18. apríla 2009

Moja slabosť

To je neuveriteľné. Práve som dočítala druhú knihu z Twilight ságy. Nie, slovo „neuveriteľné“ som nespájala tentokrát s obsahom. Moje prekvapenie vychádza z úplne poslednej strany. Stephanie Meyer, autorka, tam píše poďakovania ľuďom, ktorí jej dopomohli k terajšiemu úspechu. Ako zvyčajne, rodina, vydavatelia, priatelia, atď. Jeden odstavec bol však iný. Linkin Park, The Chemical Romance, Coldplay,.. Poznala som len tieto tri zoskupenia. Muse –ich hudbu okomentovala ako zdroj emócií a scén, bez ktorých by novela nikdy nevznikla.  

Pousmiala som sa. Určite sa nemôžem porovnávať svojimi „písacími“ schopnosťami, avšak podobnosť v tvorivej stránke medzi mnou a Stephanie ma zarazila. Hudba je pre mňa podobným zdrojom emócií, alebo ich tvarovania. Melódia spolu s harmóniou majú pre mňa takú veľkú vypovedaciu hodnotu, že sa občas podozrievam z podceňovania slov. Hmm.. Možno som mala ako dieťa hrať na gitaru usilovnejšie... Stále ma to však tiahne ku klavíru. Aj keď som ho nikdy neovládala, občas si spomeniem na situácie zapadnuté niekde v mojich mozgových závitoch s nápisom detstvo. 

Mama opatrovala jednu starú pani, ktorá mala vo svojom obrovskom dome klavír. Po škole som sa vždy tešila, keď sme šli k nej. Nebolo to viac ako tri - štyri razy ako som to skúšala. Sadla som si za svetlohnedý nástroj, nedočkavo som otvorila poklop na klaviatúre, odhrnula opatrne zelenú látku a položila ju vedľa. Prstami som najprv jemne prechádzala po bielej hmote striedajúcej sa s čiernou. Klávesy boli chladné, zatiaľ mŕtve. Pravým ukazovákom som stlačila prvý. Mama ma kedysi predtým učila vyťukať „Medveďku, daj labku“. Vie to hrať každý. Ani ja som nepochybila. Naradostená mojim malým triumfom som nabrala viac odvahy. Pootočila som kruhmi na stoličke, aby som bola trochu vyššie, bližšie. Rozpaženými rukami som opatrne pohladila zebrovitý pás, prvou rukou sprava, ľavou z druhej strany. Začala som... Bez ohľadu na to, že som nemala absolútne tušenie o správnych akordoch, či spojitosti tónov vychádzajúcich z jednotlivých kláves a ich pozícií na notovej osnove, bolo mi to v tej chvíli úplne jedno. Hrala som takmer bez dychu, akoby bol schopný prerušiť zvuk jedného za najhlasnejších hudobných nástrojov hneď po perkusiách. Symfónia, ako som si v tej chvíli nazvala moje počínanie, bola durová, melódia ťažká, nie v zmysle zvládnuteľnosti, avšak v pocite, ktorý vo mne zanechávala. Nebol to štýl ala Schubert s jeho piesňovými formami, ktorými sa preslávil. Meno symfónia som si vybrala, aj keď vôbec nebolo v súlade s hudobnou teóriou, pretože to pre mňa predstavovalo pocit niečoho veľkého a víťazného. V ten deň som hrala asi štyri „symfónie“, každá bola ladená trochu iným podfarbením, avšak črty „veľkosti a víťazstva“ zostávali nemenné.

 

Keď ma ruky už prestávali poslúchať, zrejme unavené a zoslabnuté od hladu, keďže som od obedu v škole nejedla, konečne som sa zastavila. Zostala som však naďalej sedieť na pôvodnom mieste, hladiac na klavír. Nevedela som si vysvetliť ako je možné, že z drevenej veci vyzerajúcej nie až tak ďaleko rozdielne od skrine rohu miestnosti, môže vychádzať taký nádherný zvuk. V tom som si spomenula na mamu. V tichu som ju počula cez otvorené okno, ako práve prechádzala okolo v záhrade. Vyskočila som zo stoličky, nahla som sa až po parapetu na vonkajšej strane a zvolala som nadšeným hlasom: „Hej mami, počula si ma? Aké to bolo?“, domáhajúc sa názoru, pretože som si nebola istá, či moje hranie, bez predošlého drenia pod dozorom skúseného učiteľa, malo ten istý pozitívny účinok aj na uši niekoho iného ako mňa samej. Mama zastala, pozrela nahor na mňa. „Bolo to pekné“. Znela presvedčivo. No podozrievala som ju, že to hovorí len preto, že je matka ako všetky iné, že mi nepovie žiadnu konštruktívnu kritiku len preto, lebo som jej dcéra a dnes má pochvalnú náladu. Nedôverčivo som preto predložila trochu zákernejšiu otázku. „A ktorá...“ Nechcela som použiť slovo symfónia. Nie preto, lebo som sa bála, že by ma spucovala presnou definíciou symfónie, ktorá reflektuje úplne inú hudobnú formu. Mama nechodila na hodiny hudby, nemala ani poňatia o takých termínoch. Bála som sa, lebo som vedel, že to slovo pôsobí príliš honosne. „ Hrala som asi 4 skladby, ktorá sa Ti páčila najviac?,“ vyhŕkla som nakoniec. „Tá tretia, “ odpovedala po chvíli váhania. „Vážne? Mne prvá alebo druhá,“ dodala som so sklamaním z toho, že nemáme rovnaký vkus. 

Hudba, rovnako ako ostatné druhy umenia sú pre mňa životne dôležité. Bez nich by som bola prázdna. Niekedy sa zarazím nad ich až prílišným vplyvom. Avšak inak si to ani neviem predstaviť.

 

utorok 6. januára 2009

Tapety na policajných stenách

Jeden piatok som nastúpila v Bratislave do vlaku domov. Odkedy namiesto autobusu používam železnicu, neverili by ste koľko zaujímavých ľudí môžete stretnúť.

Tento raz to bola staršia, ale zato veľmi zachovalá pani, ktorá sa vracala z dvojtýždňovky v Rakúsku. Okrem svojho kompletného životopisu, ktorý však bol tiež veľmi zaujímavý, mi za jednu hodinu stihla rozpovedať aj príbeh jej najmladšieho syna Mareka.

„Mami, budem sa ženiť! Je to skvelá baba, veľmi pekná a múdra. Musím Ti ale ešte povedať, že je Rómka.“ Povedala som mu, že nech je šťastný s tým, koho si vyberie. Veď ja s ňou žiť nebudem. Je to však iná kultúra, temperament. Bála som sa reakcií jej rodiny. A tak sa aj stalo, jej mama bola proti vzťahu, stále im robila napriek, chcela ich rozdeliť.

„Čo sa vám stalo, preboha?“

„Zbili nás, mami,“ povedal mi so skrvavenou tvárou Marek podopierajúc podlomenú Nellu.

Nemusela som sa pýtať, prečo a kto ich zbil. Veď tí holohlaví sa mašírujú po Košiciach furt. Napadlo mi len toto: „Ježiši Maria, ideme na políciu!“

„Nie mami, už sme tam boli.“

„A čo, chytili ich?“

„Nie, tí ... neurobili vôbec nič. Podali nám pohár vody so slovami, že takýmito prípadmi by si mohli steny tapetovať.“

„Ako sa Vám podarilo ujsť?“

"Mami, to bolo hrozné. Obstúpili nás, zvalili nás na zem, kopali do nás, trhali vlasy. Aaaa...Nemohol som sa dostať k Nelle, nijako jej pomôcť... 

Potom jeden z nich skríkol: Prestaňte, veď to je môj spolužiak... Potom ušli."

Päť rokov sa snažil Marek dostať do Ameriky. Nechcel žiť s Nellou v strachu, báť sa prejsť i za bieleho dňa po námestí. Nakoniec vyhrali zelenú kartu. Už tri roky žijú na Floride. Na začiatku im pomohol kamarát, pozháňal ubytovanie a robotu. Majú aj občianstvo. Na jar idem za nimi. Marek si otvára slovenskú reštauráciu. Akurát, že vie variť len podľa receptov. Tak mu ukážem, ako čo.

Mám už aj vnučku, Marekova Laura má štyri roky. Neznáša Barbie, stále chce knižky. Chodí do škôlky s černoščatkami, malými Rusmi, také pomiešané to majú. A zlatá je . Čierne kučeravé vlasy, bielu pokožku a modré oči. Majú sa fajn, dobre, že odišli.