„Som už veľká“, povedala som si, keď som sa rozhodla ísť pracovať do Bratislavy. Tri roky som predsa už v Bystrici, na tej istej škole, ktorá ma aj tak skoro nebaví, stretávam sa stále s tými istými ľuďmi, som večne bez peňazí.
Niežeby som Bratislavu nejako milovala, skôr naopak. Pracovná ponuka, čo mi došla na mail však vyzerala celkom zaujímavo, a tak som sa vybrala na pohovor. O dva týždne na to som bola po prvý raz v robote. Bolo to práve dnes. Nezistila som nič, čo by ma prekvapilo, príjemne, či nepríjemne. Práca, ako každá iná, akurát pre mňa zaujímavá tým, že je v HR oblasti, kde som chcela už dávnejšie zabrdnúť. Trochu som sa síce posunula od svojho vysnívaného jobu, kde by som chcela zachraňovať svet, ale na začiatok to nie je zlé. Využívam čo, čo som sa naučila doteraz v AIESECu o ľuďoch, ako sa správajú, možno to, ako sa s nimi dá manipulovať, a na prekvapenie to naozaj platí všade rovnako.
Čo je však horšie je to, ako sa momentálne cítim psychicky. Poznám v Bratislave ľudí, ktorých považujem za svojich kamarátov, mám tu veľa známych, na ktorých sa môžem obrátiť, ak by som s niečím potrebovala pomôcť. Ale aj tak som akosi sama. Možno, že je to tým, že dva roky som bývala s jedným človekom, s ktorým som zaspávala a pri ktorom som sa ráno zobudila. Ak aj bol preč, vždy, keď som prišla do školy, prvé kroky viedli na náš „ofis“, kde som vždy našla ľudí, ktorý ma dobre poznajú a patria medzi mojich najlepších priateľov.
Teraz tu sedím sama na intráku v Bratislave , okolo mňa sa váľajú vysmrkané vreckovky a ja si začínam uvedomovať, že možno nie som ešte taká veľká, ako som si myslela. Na poslednom Večerníčku som chcela povedať nejaké to ahoj celému LC, ale vedela som, že by som plakala, tak som to pre istotu neurobila. Trochu teraz ľutujem, pretože vtedy by ma aspoň niekto objal...
Ja viem, že tento depresívny stav ma za chvíľu prejde. Len si musím trochu zvyknúť. A tiež viem, že toto bol jeden y tých nudnejších príspevkov na tento blog. Musela som to však napísať, lebo je to pre mňa spôsob, ktorý mi pomáha niektoré veci prekonať.
Mám tu ešte jeden odkaz: Kravy, strašne mi chýbate. Najmä moje baby z EB, moji PMs, nové EB, Janka, Ka4enka, Danka, Nika, Fazo, Milo, newies z jesene... šak všetky kravky vlastne. Pls, keď ma uvidíte online, napíšte aspoň nejaké to bu (či muuu, či v akom jazyku hovorí ten náš kmeň), veľmi ma to poteší.
Vaša Krava
