I wrote this story last year before X-mas. Therefore some of my friends from Banská Bystrica know it already. For me it was a very emotional experience, I hope you will enjoy reading. Sorry for Slovak language.
Dnes som mala zvláštny deň. dokonca až tak, že by som Vám o ňom chcela porozprávať. Je to trochu dlhšie, ale myslím, že sa oplatí čítať až do konca.
Ale najskôr krátky úvod (ma to súvis s pokračovaním:). Včera som volala domov mame, že dnes poobede by som mala dôjsť konečne domov na sviatky. Cely týždeň som totiž makala v Darčeku. jedine, čo som chcela počuť bolo, že mame napečené koláče, poriadený dom, a keď prídem domov, len si vyložím nohy a môžem čučať na telku. Mama sa ma však spýtala, či budem vládať niečo robiť. Keď som sa opýtala, čo konkrétne ( to mám asi z nejakého tréningu na efektívnu komunikáciu:), odpoveď znela: " v podstate všetko"... tak si viete predstaviť, ako som sa na Vianoce doma začala "tešiť".
Večer som chcela ísť ešte von, ale po piatich dňoch, kedy stojíte priemerne 9 hodín v kuse na nohách, som sa zmohla na 1 radler a šla sa na byt vyspať. V chladničke som našla polovicu asi trojdňovej bagety. No čo, bola som hladná:) tak som ju dala aspoň do mikrovlnky. Dúfala som, že bude možno jedlejšia. Keďže sa mi minule osvedčil program muffins, nastavila som ho na bielom zázraku s vlnkami ho. Ibaže som zabudla na to, že naposledy som pečivo nenechala hriať sa full time, ale vybrala som ho už po minúte. Tento raz som si pokojne odišla do izby, aby som sa pobalila. Keď som otvorila dvere do kuchyne, skoro ma porazilo. Do očí sa mi vovalil štipľavý dym. Rýchlo som skočila k mikrovlnke. Tá veselo trikrát zapípala, akoby sa tešila z bielych kúdolov, ktoré z nej vychádzali. vytrhla som ju zo zásuvky a otvorila okno. Bolo na kraji, teda najmenšie než tie ostatné. Pokúšala som sa teda otvoriť aj to stredné vedľa neho, ktoré zrejme býva v panelákových bytoch najväčšie. Už neviem, či som od nervozity nejak silno trhla kľučkou, no jednoducho mi zostala v ruke. Takže mi nezostalo nič iné, iba sa uspokojiť s malým oknom a kvôli potrebe prievanu i otvorenými vchodovými dverami. Asi hodinu som takto vetrala, až som mala pocit, že všetok pach nasiakol do môjho pyžama, a potom som to vzdala. Prezliekla som sa do čistého trička, umyla zuby a zaľahla konečne do postele.
Ráno som sa zobudila pomerne čerstvá. Šak som aj spala asi osem a pol hodiny. Dobalila som veci a vyrazila do práce. Ako obyčajne, skoro som nestihla autobus. Nakoniec som v pohode dorazila k do obchodu. Robota šla až podozrivo dobre. Zákazníci boli fajn, nikto nič nerozbil, baby (kolegyne) a šéfka sa stále smiali. Niečo pred druhou som sa pozbierala a ponáhľala sa na spoj domov. Vystúpila som na železničnej stanici z MHDčky a kráčala smerom k autobusovej stanici. Asi na pol ceste som stretla jednu tetu niesla kartónovou prepravku s dvoma kauflandovými igelitkami plnými vianočných nákupov. Ja som mala na chrbte ruksak, kabelku a v jednej ruke cestovnú tašku. Povedala som si, že to zrejme nemám také ťažké ako teta, ktorá som prehýbala v chrbte s krabicou, a vyzerala približne na šesťdesiat. Opýtala som sa, či jej môžem pomôcť. Trochu so začudovaním nad mojim vlastným nákladom odpovedala nedôverčivo „áno“. Bola som celkom rada, že môžem niekomu pomôcť, najmä pred Vianocami, aj keď by to podľa mňa malo takto fungovať stále. Teta mi asi na 300 metrovej spoločnej ceste stihla porozprávať, že žije s dcérou, ktorá sama vychováva syna, pretože ju muž opustil. Smutné, o to viac, že je to na Slovensku úplne bežné-
Autobus do Ružomberka som stihla v pohode, veď šiel priamo z Bystrice, takže som si aj sadla. Cesta bola v pohode, zapla som si počítač, pustila internet, kukala nejaké hlúposti na youtube. Vystúpila som o hodinu v Rožomberku, kde som mala prestúpiť na vlak domov, do Liptovského Mikuláša. Išla som sa však pre istotu pozrieť, či mi nepôjde o niečo skôr aj autobus. Pristavila sa pri mne jedna postaršia pani. Spýtala sa, či jej prečítam, o koľkej ide najbližší spoj do Mikuláša. Povedala som jej, že aj ja tam idem, ale budeme musieť ísť vlakom. Spolu sme sa teda vybrali kúpiť lístky a po pár minútach spolu aj nastúpili do jódneho kupé rýchlika. Zaujalo ma, že tetu nepoznám, lebo väčšinu ľudí, ktorí chodia od nás do Bystrice si aspoň podľa tvárí pamätám. Tak sme sa začali rozprávať. spýtala som sa, prečo bola v BB. Ne to som ale počula pre mňa šokujúcu odpoveď: „Môj vnuk je tam v nemocnici, minulý týždeň mu zistili leukémiu." Nezmohla som sa ani na slovo, no teta pokračovala: „bol to pre náš šok. V stredu sa mu v škole pustila z nosa krv a nedalo sa to zastaviť, vo štvrtok mu u nás robili testy, a od piatku leží na detskom oddelení v Bystrici." Vyšlo zo mňa len niečo ako tiché "Bože", a teta s vlhkými očami dodala: "má len sedemnásť rokov. a taký dobrý chlapec. Nefajčí, nepije, od detstva športuje – je hokejovým brankárom." Ďalej sme sa rozprávali o nemocnici. Chlapcova mama s ním trávi celé dni, spáva na posteli vedľa neho. Na klinike pracujú veľmi milí doktori a ubezpečili rodinu o zatiaľ ľahkom priebehu choroby ( preto dúfam, že sa chlapec vylieči). Takmer som sa rozplakala, keď Kubko (tak sa mladý muž volá) svojej babke zavolal, či došla domov v poriadku. Keď sme s tetou vystúpili, zaželali sme si navzájom pekné sviatky. Musela som predtým chvíľku porozmýšľať, ktoré slova použijem, pretože veselé alebo šťastné by zrejme v tom momente bolo zvláštne...
Na stanici som čakala chvíľu na Dominika, môjho brata. Prišiel mi pomôcť s taškami, keďže som bola lenivá ich niesť sama. Po ceste sme pokecali, ako s má, videli sme sa naposledy pred dvoma týždňami. Zhíkla som, keď mi oznámil, že v dome umyl s naším novým mopom dlážky:). Keď sme otvorili vchodové dvere, našli sme mamu v kuchyni, ako práve upratuje po pečení koláčov. Viete, aká som bola rada? Okrem toho riadu v dreze bolo všetko skvelé, ako pred Vianocami!! Zvítali sme sa, dala som si po dlhom čase domáce jedlo, a cítila som sa jednoducho fajn, v pohode.
V ten istý deň k nám prišla návšteva, niečo pred šiestou podvečer. Mamina kamarátka a kolegovia z práce. Priniesli nám vyskúšať MP4 prehrávač, ktorý chcela mama pre Dominika na Vianoce. Mamin kolega, volá sa Mišo, sa začal rozčuľovať. Jeho priateľka s ním otehotnela. Pred týždňom sa rozhodli, že si bábo nechajú, avšak dnes mu napísala sms, že si nechce zbabrať život, a pôjde na potrat. Dievča študuje medicínu a boji sa, že to nezvládne. Mišo nie je zlý, okrem toho, že behá za každou sukňou, a myslím, či si vie predstaviť žiť bez nejakej tej kvapky niečoho vysokopercentného. Naozaj neviem, čo by som na jej mieste urobila. ani tu o tom teraz nejdem polemizovať, urobte si vlastný názor.
Keď chalani odišli, zostala u nás ešte chvíľu mamina kamarátka. Robí v Aquaparku plavčíčku. Minulý týždeň mali v rodine pohreb. jej mladší brat... športovec, mladý chlapec, v podstate aj hudobný multiinštrumentalista. všetko sa skončilo pod snehovou lavínou v Tatrách...
To už bolo na mňa počas jedného dňa dosť. Musela som odísť do kuchyne. Začala som rýchlo umývať riad, ktorého bol plný drez.
Ale povedala som si jedno: Tieto Vianoce budú skvelé. Veď máme všetko, čo treba: zdravie, a ľudí, ktorých mame radi .
