Moja slabosť

To je neuveriteľné. Práve som dočítala druhú knihu z Twilight ságy. Nie, slovo „neuveriteľné“ som nespájala tentokrát s obsahom. Moje prekvapenie vychádza z úplne poslednej strany. Stephanie Meyer, autorka, tam píše poďakovania ľuďom, ktorí jej dopomohli k terajšiemu úspechu. Ako zvyčajne, rodina, vydavatelia, priatelia, atď. Jeden odstavec bol však iný. Linkin Park, The Chemical Romance, Coldplay,.. Poznala som len tieto tri zoskupenia. Muse –ich hudbu okomentovala ako zdroj emócií a scén, bez ktorých by novela nikdy nevznikla.  

Pousmiala som sa. Určite sa nemôžem porovnávať svojimi „písacími“ schopnosťami, avšak podobnosť v tvorivej stránke medzi mnou a Stephanie ma zarazila. Hudba je pre mňa podobným zdrojom emócií, alebo ich tvarovania. Melódia spolu s harmóniou majú pre mňa takú veľkú vypovedaciu hodnotu, že sa občas podozrievam z podceňovania slov. Hmm.. Možno som mala ako dieťa hrať na gitaru usilovnejšie... Stále ma to však tiahne ku klavíru. Aj keď som ho nikdy neovládala, občas si spomeniem na situácie zapadnuté niekde v mojich mozgových závitoch s nápisom detstvo. 

Mama opatrovala jednu starú pani, ktorá mala vo svojom obrovskom dome klavír. Po škole som sa vždy tešila, keď sme šli k nej. Nebolo to viac ako tri - štyri razy ako som to skúšala. Sadla som si za svetlohnedý nástroj, nedočkavo som otvorila poklop na klaviatúre, odhrnula opatrne zelenú látku a položila ju vedľa. Prstami som najprv jemne prechádzala po bielej hmote striedajúcej sa s čiernou. Klávesy boli chladné, zatiaľ mŕtve. Pravým ukazovákom som stlačila prvý. Mama ma kedysi predtým učila vyťukať „Medveďku, daj labku“. Vie to hrať každý. Ani ja som nepochybila. Naradostená mojim malým triumfom som nabrala viac odvahy. Pootočila som kruhmi na stoličke, aby som bola trochu vyššie, bližšie. Rozpaženými rukami som opatrne pohladila zebrovitý pás, prvou rukou sprava, ľavou z druhej strany. Začala som... Bez ohľadu na to, že som nemala absolútne tušenie o správnych akordoch, či spojitosti tónov vychádzajúcich z jednotlivých kláves a ich pozícií na notovej osnove, bolo mi to v tej chvíli úplne jedno. Hrala som takmer bez dychu, akoby bol schopný prerušiť zvuk jedného za najhlasnejších hudobných nástrojov hneď po perkusiách. Symfónia, ako som si v tej chvíli nazvala moje počínanie, bola durová, melódia ťažká, nie v zmysle zvládnuteľnosti, avšak v pocite, ktorý vo mne zanechávala. Nebol to štýl ala Schubert s jeho piesňovými formami, ktorými sa preslávil. Meno symfónia som si vybrala, aj keď vôbec nebolo v súlade s hudobnou teóriou, pretože to pre mňa predstavovalo pocit niečoho veľkého a víťazného. V ten deň som hrala asi štyri „symfónie“, každá bola ladená trochu iným podfarbením, avšak črty „veľkosti a víťazstva“ zostávali nemenné.

 

Keď ma ruky už prestávali poslúchať, zrejme unavené a zoslabnuté od hladu, keďže som od obedu v škole nejedla, konečne som sa zastavila. Zostala som však naďalej sedieť na pôvodnom mieste, hladiac na klavír. Nevedela som si vysvetliť ako je možné, že z drevenej veci vyzerajúcej nie až tak ďaleko rozdielne od skrine rohu miestnosti, môže vychádzať taký nádherný zvuk. V tom som si spomenula na mamu. V tichu som ju počula cez otvorené okno, ako práve prechádzala okolo v záhrade. Vyskočila som zo stoličky, nahla som sa až po parapetu na vonkajšej strane a zvolala som nadšeným hlasom: „Hej mami, počula si ma? Aké to bolo?“, domáhajúc sa názoru, pretože som si nebola istá, či moje hranie, bez predošlého drenia pod dozorom skúseného učiteľa, malo ten istý pozitívny účinok aj na uši niekoho iného ako mňa samej. Mama zastala, pozrela nahor na mňa. „Bolo to pekné“. Znela presvedčivo. No podozrievala som ju, že to hovorí len preto, že je matka ako všetky iné, že mi nepovie žiadnu konštruktívnu kritiku len preto, lebo som jej dcéra a dnes má pochvalnú náladu. Nedôverčivo som preto predložila trochu zákernejšiu otázku. „A ktorá...“ Nechcela som použiť slovo symfónia. Nie preto, lebo som sa bála, že by ma spucovala presnou definíciou symfónie, ktorá reflektuje úplne inú hudobnú formu. Mama nechodila na hodiny hudby, nemala ani poňatia o takých termínoch. Bála som sa, lebo som vedel, že to slovo pôsobí príliš honosne. „ Hrala som asi 4 skladby, ktorá sa Ti páčila najviac?,“ vyhŕkla som nakoniec. „Tá tretia, “ odpovedala po chvíli váhania. „Vážne? Mne prvá alebo druhá,“ dodala som so sklamaním z toho, že nemáme rovnaký vkus. 

Hudba, rovnako ako ostatné druhy umenia sú pre mňa životne dôležité. Bez nich by som bola prázdna. Niekedy sa zarazím nad ich až prílišným vplyvom. Avšak inak si to ani neviem predstaviť.

 

Tapety na policajných stenách

Jeden piatok som nastúpila v Bratislave do vlaku domov. Odkedy namiesto autobusu používam železnicu, neverili by ste koľko zaujímavých ľudí môžete stretnúť.

Tento raz to bola staršia, ale zato veľmi zachovalá pani, ktorá sa vracala z dvojtýždňovky v Rakúsku. Okrem svojho kompletného životopisu, ktorý však bol tiež veľmi zaujímavý, mi za jednu hodinu stihla rozpovedať aj príbeh jej najmladšieho syna Mareka.

„Mami, budem sa ženiť! Je to skvelá baba, veľmi pekná a múdra. Musím Ti ale ešte povedať, že je Rómka.“ Povedala som mu, že nech je šťastný s tým, koho si vyberie. Veď ja s ňou žiť nebudem. Je to však iná kultúra, temperament. Bála som sa reakcií jej rodiny. A tak sa aj stalo, jej mama bola proti vzťahu, stále im robila napriek, chcela ich rozdeliť.

„Čo sa vám stalo, preboha?“

„Zbili nás, mami,“ povedal mi so skrvavenou tvárou Marek podopierajúc podlomenú Nellu.

Nemusela som sa pýtať, prečo a kto ich zbil. Veď tí holohlaví sa mašírujú po Košiciach furt. Napadlo mi len toto: „Ježiši Maria, ideme na políciu!“

„Nie mami, už sme tam boli.“

„A čo, chytili ich?“

„Nie, tí ... neurobili vôbec nič. Podali nám pohár vody so slovami, že takýmito prípadmi by si mohli steny tapetovať.“

„Ako sa Vám podarilo ujsť?“

"Mami, to bolo hrozné. Obstúpili nás, zvalili nás na zem, kopali do nás, trhali vlasy. Aaaa...Nemohol som sa dostať k Nelle, nijako jej pomôcť... 

Potom jeden z nich skríkol: Prestaňte, veď to je môj spolužiak... Potom ušli."

Päť rokov sa snažil Marek dostať do Ameriky. Nechcel žiť s Nellou v strachu, báť sa prejsť i za bieleho dňa po námestí. Nakoniec vyhrali zelenú kartu. Už tri roky žijú na Floride. Na začiatku im pomohol kamarát, pozháňal ubytovanie a robotu. Majú aj občianstvo. Na jar idem za nimi. Marek si otvára slovenskú reštauráciu. Akurát, že vie variť len podľa receptov. Tak mu ukážem, ako čo.

Mám už aj vnučku, Marekova Laura má štyri roky. Neznáša Barbie, stále chce knižky. Chodí do škôlky s černoščatkami, malými Rusmi, také pomiešané to majú. A zlatá je . Čierne kučeravé vlasy, bielu pokožku a modré oči. Majú sa fajn, dobre, že odišli.

Smutno-stastne Vianoce

I wrote this story last year before X-mas. Therefore some of my friends from Banská Bystrica know it already. For me it was a very emotional experience, I hope you will enjoy reading. Sorry for Slovak language.

Dnes som mala zvláštny deň. dokonca až tak, že by som Vám o ňom chcela porozprávať. Je to trochu dlhšie, ale myslím, že sa oplatí čítať až do konca.

Ale najskôr krátky úvod (ma to súvis s pokračovaním:). Včera som volala domov mame, že dnes poobede by som mala dôjsť konečne domov na sviatky. Cely týždeň som totiž makala v Darčeku. jedine, čo som chcela počuť bolo, že mame napečené koláče, poriadený dom, a keď prídem domov, len si vyložím nohy a môžem čučať na telku. Mama sa ma však spýtala, či budem vládať niečo robiť. Keď som sa opýtala, čo konkrétne ( to mám asi z nejakého tréningu na efektívnu komunikáciu:), odpoveď znela: " v podstate všetko"... tak si viete predstaviť, ako som sa na Vianoce doma začala "tešiť".

Večer som chcela ísť ešte von, ale po piatich dňoch, kedy stojíte priemerne 9 hodín v kuse na nohách, som sa zmohla na 1 radler a šla sa na byt vyspať. V chladničke som našla polovicu asi trojdňovej bagety. No čo, bola som hladná:) tak som ju dala aspoň do mikrovlnky. Dúfala som, že bude možno jedlejšia. Keďže sa mi minule osvedčil program muffins, nastavila som ho na bielom zázraku s vlnkami ho. Ibaže som zabudla na to, že naposledy som pečivo nenechala hriať sa full time, ale vybrala som ho už po minúte. Tento raz som si pokojne odišla do izby, aby som sa pobalila. Keď som otvorila dvere do kuchyne, skoro ma porazilo. Do očí sa mi vovalil štipľavý dym. Rýchlo som skočila k mikrovlnke. Tá veselo trikrát zapípala, akoby sa tešila z bielych kúdolov, ktoré z nej vychádzali. vytrhla som ju zo zásuvky a otvorila okno. Bolo na kraji, teda najmenšie než tie ostatné. Pokúšala som sa teda otvoriť aj to stredné vedľa neho, ktoré zrejme býva v panelákových bytoch najväčšie. Už neviem, či som od nervozity nejak silno trhla kľučkou, no jednoducho mi zostala v ruke. Takže mi nezostalo nič iné, iba sa uspokojiť s malým oknom a kvôli potrebe prievanu i otvorenými vchodovými dverami. Asi hodinu som takto vetrala, až som mala pocit, že všetok pach nasiakol do môjho pyžama, a potom som to vzdala. Prezliekla som sa do čistého trička, umyla zuby a zaľahla konečne do postele.

Ráno som sa zobudila pomerne čerstvá. Šak som aj spala asi osem a pol hodiny. Dobalila som veci a vyrazila do práce. Ako obyčajne, skoro som nestihla autobus. Nakoniec som v pohode dorazila k do obchodu. Robota šla až podozrivo dobre. Zákazníci boli fajn, nikto nič nerozbil, baby (kolegyne) a šéfka sa stále smiali. Niečo pred druhou som sa pozbierala a ponáhľala sa na spoj domov. Vystúpila som na železničnej stanici z MHDčky a kráčala smerom k autobusovej stanici. Asi na pol ceste som stretla jednu tetu niesla kartónovou prepravku s dvoma kauflandovými igelitkami plnými vianočných nákupov. Ja som mala na chrbte ruksak, kabelku a v jednej ruke cestovnú tašku. Povedala som si, že to zrejme nemám také ťažké ako teta, ktorá som prehýbala v chrbte s krabicou, a vyzerala približne na šesťdesiat. Opýtala som sa, či jej môžem pomôcť. Trochu so začudovaním nad mojim vlastným nákladom odpovedala nedôverčivo „áno“. Bola som celkom rada, že môžem niekomu pomôcť, najmä pred Vianocami, aj keď by to podľa mňa malo takto fungovať stále. Teta mi asi na 300 metrovej spoločnej ceste stihla porozprávať, že žije s dcérou, ktorá sama vychováva syna, pretože ju muž opustil. Smutné, o to viac, že je to na Slovensku úplne bežné-

Autobus do Ružomberka som stihla v pohode, veď šiel priamo z Bystrice, takže som si aj sadla. Cesta bola v pohode, zapla som si počítač, pustila internet, kukala nejaké hlúposti na youtube. Vystúpila som o hodinu v Rožomberku, kde som mala prestúpiť na vlak domov, do Liptovského Mikuláša. Išla som sa však pre istotu pozrieť, či mi nepôjde o niečo skôr aj autobus. Pristavila sa pri mne jedna postaršia pani. Spýtala sa, či jej prečítam, o koľkej ide najbližší spoj do Mikuláša. Povedala som jej, že aj ja tam idem, ale budeme musieť ísť vlakom. Spolu sme sa teda vybrali kúpiť lístky a po pár minútach spolu aj nastúpili do jódneho kupé rýchlika. Zaujalo ma, že tetu nepoznám, lebo väčšinu ľudí, ktorí chodia od nás do Bystrice si aspoň podľa tvárí pamätám. Tak sme sa začali rozprávať. spýtala som sa, prečo bola v BB. Ne to som ale počula pre mňa šokujúcu odpoveď: „Môj vnuk je tam v nemocnici, minulý týždeň mu zistili leukémiu." Nezmohla som sa ani na slovo, no teta pokračovala: „bol to pre náš šok. V stredu sa mu v škole pustila z nosa krv a nedalo sa to zastaviť, vo štvrtok mu u nás robili testy, a od piatku leží na detskom oddelení v Bystrici." Vyšlo zo mňa len niečo ako tiché "Bože", a teta s vlhkými očami dodala: "má len sedemnásť rokov. a taký dobrý chlapec. Nefajčí, nepije, od detstva športuje – je hokejovým brankárom." Ďalej sme sa rozprávali o nemocnici. Chlapcova mama s ním trávi celé dni, spáva na posteli vedľa neho. Na klinike pracujú veľmi milí doktori a ubezpečili rodinu o zatiaľ ľahkom priebehu choroby ( preto dúfam, že sa chlapec vylieči). Takmer som sa rozplakala, keď Kubko (tak sa mladý muž volá) svojej babke zavolal, či došla domov v poriadku. Keď sme s tetou vystúpili, zaželali sme si navzájom pekné sviatky. Musela som predtým chvíľku porozmýšľať, ktoré slova použijem, pretože veselé alebo šťastné by zrejme v tom momente bolo zvláštne...

Na stanici som čakala chvíľu na Dominika, môjho brata. Prišiel mi pomôcť s taškami, keďže som bola lenivá ich niesť sama. Po ceste sme pokecali, ako s má, videli sme sa naposledy pred dvoma týždňami. Zhíkla som, keď mi oznámil, že v dome umyl s naším novým mopom dlážky:). Keď sme otvorili vchodové dvere, našli sme mamu v kuchyni, ako práve upratuje po pečení koláčov. Viete, aká som bola rada? Okrem toho riadu v dreze bolo všetko skvelé, ako pred Vianocami!! Zvítali sme sa, dala som si po dlhom čase domáce jedlo, a cítila som sa jednoducho fajn, v pohode.

V ten istý deň k nám prišla návšteva, niečo pred šiestou podvečer. Mamina kamarátka a kolegovia z práce. Priniesli nám vyskúšať MP4 prehrávač, ktorý chcela mama pre Dominika na Vianoce. Mamin kolega, volá sa Mišo, sa začal rozčuľovať. Jeho priateľka s ním otehotnela. Pred týždňom sa rozhodli, že si bábo nechajú, avšak dnes mu napísala sms, že si nechce zbabrať život, a pôjde na potrat. Dievča študuje medicínu a boji sa, že to nezvládne. Mišo nie je zlý, okrem toho, že behá za každou sukňou, a myslím, či si vie predstaviť žiť bez nejakej tej kvapky niečoho vysokopercentného. Naozaj neviem, čo by som na jej mieste urobila. ani tu o tom teraz nejdem polemizovať, urobte si vlastný názor.

Keď chalani odišli, zostala u nás ešte chvíľu mamina kamarátka. Robí v Aquaparku plavčíčku. Minulý týždeň mali v rodine pohreb. jej mladší brat... športovec, mladý chlapec, v podstate aj hudobný multiinštrumentalista. všetko sa skončilo pod snehovou lavínou v Tatrách...

To už bolo na mňa počas jedného dňa dosť. Musela som odísť do kuchyne. Začala som rýchlo umývať riad, ktorého bol plný drez.
Ale povedala som si jedno: Tieto Vianoce budú skvelé. Veď máme všetko, čo treba: zdravie, a ľudí, ktorých mame radi .