O deťoch a ich rodičoch

Rada chodím domov autobusom. Vždy sa mi cestou niečo zaujímavé prihodí, a tak mám aspoň o čom písať, a dve hodiny sa nenudím.

Dnes som pre istotu šla zo stanice, pred sviatkami bývajú linky dosť napchaté. Na zastávke si za mňa sadla mladá, asi tridsaťročná žena s dvomi dievčatkami. Na prvý pohľad vyzerali ako dvojičky, avšak potom som zistila, že je u nich malý vekový rozdiel, vyjadrený aj centimetra mi v ich výške. Na chrbtoch mali detské batohy, jedna v tvare psa, druhá kačku. Vždy som chcela mať niečo také, takže ak mi chcete urobiť radosť, dávam Vám tip.

Dve malé, asi troj- a štvorročné sestry na autobusovej stanici by asi nebolo nič zvláštne, však? Trochu v šoku som zostala po tom, ako sa ich mama zdvihla a zamierila do davu, ktorý sa už asi štvrťhodinu tlačil na mieste, kde mal pristaviť náš autobus. „idete niekto ďalej, než do Ružomberka?“ ľudia nesúhlasne pokrútili hlavami. „potrebujem, aby mi niekto vzal jedno dieťa ako doprovod do Gôtovian (dedina medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom).“ Viete si predstaviť, že by ste voje dieťa, ktoré ešte ani nevie poriadne hovoriť pustili s cudzím človekom len tak? Ja teda nie, aj keď zatiaľ žiadneho potomka nemám.

Mrzutá mamička sa teda s nechuťou postavila aj s dievčatami do radu. Ja som sedela na lavičke, až kým som nezazrela autobus. Pred nástupišťom sa síce tvoril hrozivý rad, ale človeka na barlách predsa nenechajú stáť! Blížiaca sa karosa ma predsa len postavila na jednu nohu a dve barle a pomaly som sa pobrala tlačiť sa aj ja k vytúženému ujovi vodičovi, ktorý mi isto dá lístok a potom budem zase dve hodiny sedieť. Postavila som sa teda do radu. Mamička sa pre istotu predbehla do stredu, ale nejako mi to žily netrhalo. Poznáte ten skvelý manéver, keď sa nepostavíte ako všetci neinteligentní na koniec radu, ale zboku? Presne tak to bolo aj teraz.

Stojím a čakám, až budem môcť vyskackať hore do autobusu. Práve nastupuje spomínaná mamička. Tašku si necháva na chodníku a po jednom berie deti, aby ich vyniesla do autobusu. Najprv mladšiu, potom staršiu. Doteraz som nepochopila, prečo ich dala len na druhý schodík a nie úplne hore. Možno boli ťažké, alebo sa bála o svoju batožinu... no najmenšie dievča sa zakolísalo, a padlo, až von z autobusu. Presnejšie do medzery medzi autobusom a obrubníkom. Nič nebolo počuť zaprašťať, medzitým so si spomenula na Kytice od Erbena, a to bol dobrý znak. Pamätáte si ešte na zvieratkové ruksaky, o ktorých som písala na začiatku? Možno to bude znieť sugestívne, ale myslím si, že práve preto sa malej nič nestalo. Vydýchla som si, naozaj som nechcela byť svedkom nejakého úrazu, nemám rada bolesť.

Dievčatko nevydalo zo seba ani muk, ani náznak plaču. Som si istá, že vedela prečo. Mama ju zdvihla zo zeme a pri jej nakladaní do autobusu len zavrčala: „čo robíš?.“ No, mala som dosť. Ako keby dievča mohlo za to, že schodík v autobuse jej siaha takmer po pás a ona sa len chcela dostať bližšie k svojej mame, kde predpokladám cíti v cudzom prostredí, medzi toľkými ľuďmi bezpečie.

Cesta ubiehala rýchlo, zapla som si počítač a čistila plochu od všetkého, čo som tam za posledné dva týždne nahádzala, a nebolo toho málo. Niekde pred Ružomberkom mamička práve vysádzala mladšiu dcéru, na zastávke už čakala staršia žena, zrejme stará mama. Druhá dcéra však dostala strach, že zostane sama, a tak pomaly zišla po veľkých schodoch až von. Vedela som, že z toho bude problém, ale nechala som to jednoducho tak. Bola som zvedavá, ako sa situácia vyvŕbi a okrem toho som si bola istá, že si moji spolucestujúci dieťa všimli tiež. Viac menej sa mi potvrdilo, čo som čakala. Nahnevaná mama schmatla dievča so slovami: „ma nese..“ Veď ako inak. Nemôžem tu však generelizovať a vyvádzať závery z pár okamihov. Vytvorte si vlastný názor.

Ja osobne si myslím, že s deťmi by sa takýmto spôsobom jednať nemalo. Aj keď sú ešte malé, o to viac sa na nich môže negativizmus a podceňovanie prejaviť neskôr. Moja dobrá kamarátka študuje v Bratislave špeciálnu pedagogiku. Približne pred rokom sme mali debatu o tom, čo to vlastne je. Zaujalo ma jej rozprávanie, pretože aj ja raz hádam budem rodičom. Najťažšie poslanie v živote je podľa mňa vychovať dobrého a múdreho človeka. Preto chcem vedieť, ako to dosiahnuť. Viem, akou cestou určite nepôjdem. Práve ste o nej čítali.

Keď sa neviete zastaviť

Mali ste niekedy pocit, že neviete oddychovať? Neustále, ešte aj pri zaspávaní myslíte na prácu a na nič iné sa jednoducho neviete sústrediť? Aj samotná robota Vám ide akosi pomalšie, robíte toho strašne veľa a pri tom máte na konci dňa pocit, že ste nič neurobili?

Tak to nie ste jediní. Neviem, ako to nazvať, či workoholizmus, láska k práci, oddaný zamestnanec. Určite to však nie je normálne. Verte mi, že ani Váš šéf nebude nadšený, keď sa jedného dňa po litroch kávy, nedostatku spánku a zaparenou hlavou zložíte za svojim počítačom. Nesnažte sa byť ako on. Zvládať niekoľko vecí na raz, byť ochotný každému so všetkým pomôcť, byť perfektný vo všetkom. Viem, že je veľmi jednoduché do takého stavu spadnúť, najmä keď robíte niečo, čo Vás baví. Treba si udržiavať rovnováhu, nájsť si relax, pri ktorom nebudete myslieť na starosti, úlohy, diár, kolegov, problémy Vašich kamarátov, peniaze, budúcnosť. Čo vlastne z toho máte? Ak sa budete trápiť, nič sa nevyrieši, len Vám to skazí deň.

Ak sa Vám do stavu, keď neviete čo so sebou, už podarilo spadnúť, neste zatratení na veky. Myslím, že u manažérov sa tomu hovorí syndróm vyhorenia. Vtedy je Vám už všetko jedno, nemáte chuť sa do niečoho púšťať, ba ani dokončiť svoje rozpracované projekty. Nemáte poňatia, prečo ste boli robotou taký nadšení, ani prečo ste jej venovali toľko energie. Vtedy sa už väčšina ľudí prebudí a začne hľadať pomoc. Psychológovia sa zhodujú v tom, že človek ich navštívi až vtedy, keď je naozaj zle. Nikdy ale nieje neskoro, teda väčšinou. Prosím Vás, nebojte sa vyhľadať odbornú pomoc, keď máte pocit, že niečo nie je v poriadku. Na internete nájdete niekoľko webových stránok, kde sa môžete pozhovárať s psychológom a vo vašom meste je isto veľa lekárov, či iných ľudí, ktorí sa zaoberajú stresom a psychickými problémami.

Včera som náhodou vzala do roky časopis, v ktorom sa písalo o syndróme chronickej únavy. Môžeme to označiť za diagnózu, avšak neuznávajú ju všetci doktori. Na Slovensku sa týmto syndrómom zaoberá jediné výskumné a diagnostické centrum. Podľa slov ľudí, ktorí v ňom pracujú, zistiť, či trpíte touto chorobou, je tak náročné, že tomu sami hovoria detektívka. Dlhodobá únava môže byť totiž spôsobená veľkým množstvom porúch spojených napr. s trávením, endokrinnými žľazami, psychické choroby, atď. Personál daného centra považuje diagnostikovanie syndrómu chronickej únavy v podstate za svoj neúspech. Znamená to totiž, že nezistili, čo iné vám môže byť. Čo je horšie, neexistujú žiadne lieky a praktiky, žiadna stopercentná liečba. Jediné, čo je doporučené je spomaliť tempo každodenného života, jesť zdravú stravu a vykonávať pravidelnú fyzickú aktivitu.

Možno sa pýtate, prečo som tento článok písala. Však ani nič vtipné tu nebolo, ani neštudujem medicínu. Nuž, ja som si niečím podobným totiž prešla minulý rok. Vlastne sa to začalo ešte v máji 2006. Vtedy som mala na starosti podujatie pre rodičov členov lokálnej pobočky AIESEC v Banskej Bystrici. Po prvý raz som viedla tím, bolo treba zariadiť mnoho vecí. Víkend pred realizáciou som chcela zostať v Bystrici a podoťahovať všetky detaily. Nemala som však už silu, a tak som si zbalila par vec a naskočila na prvý autobus domov. Akcia napokon prebehla o pár dní celkom fajn. Keďže som už mala porobené skúšky, opäť som sa vybrala do Mikuláša. Hneď po príchode som si ľahla spať a zobudila som sa až na obed. Pomaly som dokráčala do kúpeľne, omyla si tvár. Boleli ma oči, a po pohľade do zrkadla som aj prišla na to, prečo. Celé okolie očí, až k začiatku líc som mala tmavo červené a napuchnuté. Vyzerala som ako to šteňa, ktoré použili v reklame na krém proti vráskam, tuším nejaký malý buldog. Okrem toho mi opuchli kolená, až sa takmer nedali zohnúť. Toto bolo prvé varovanie. Našťastie som bola doma, bez internetu a s vypnutým mobilom, takže som mohla na týždeň úplne vypnúť. Celé prázdniny som potom pracovala v jednom obchode, väčšinou osem hodín, avšak počas víkendov to niekedy predstavovalo hodín dvanásť. Večer som sa preto vracala na internát úplne vyčerpaná. Prinajlepšom som išla do sprchy, no potom hneď po dotyku s posteľou som bola tuhá.

Potom prišiel môj rok projektového manažéra. Zatiaľ môj najťažší, ale zároveň najpoučnejší rok. Venovala som sa síce práci, ktorá ma bavila, avšak práve to býva najzradnejšie. Veľmi ľahko sa tak stane, že sa hranicu medzi prácou a oddychom začneme posúvať, až sa jedného dňa strhneme zo sna zdesený, na čo predchádzajúci deň zabudol. Okrem toho som pravidelne zaspávala na vyučovaní, doma som celý víkend prespala, moje reakcie boli pomalé, na nič som sa nevedela sústrediť, pri učení sa na skúšky som musela za každou prečítanou stranou skripta musela zastaviť a zapísať si nápady, ktoré mi prišli na um v súvislosti s prácou. Každá nevydarená maličkosť ma vyviedla z miery, často ma prepadli pocity úzkosti či záchvaty plaču. Priatelia sa sťažovali, že sa mi nikdy nechce ísť večer von, alebo že zaspávam už o desiatej. Guarana ma uspávala a káva ma robila len viac nervóznou.

Najväčším poznanie celého tohto obdobia pre mňa bolo, že by si každý človek mal vážiť samého seba, predovšetkým svoje fyzické i duševné zdravie. Nikomu nepomôže, ak v práci, či v súkromí budete ako mátoha, a už vôbec nie, keď sa úplne zrútite. Prvým krokom je určite plánovanie si vecí na každý deň, a to tak, že počítate s oddychom a ostatné si plánujete len na 60 %. Ďalej si nájdite spôsob, akým budete oddychovať. Nájdite si čas na priateľov, zájsť s nimi na pivo, kávu. Spánok by mal byť hlavne pravidelný, mne stačí momentálne od 7 do 9 hodín, po náročnejších dňoch, ako napr. konferencia si však doprajem aj 12, ak je to možné. Zázračnou metódou je taktiež delegovanie. Skúste si tiež veci menej pripúšťať a myslieť pozitívne. Ja osobne sa riadim heslom: „čo ma nezabije, to ma posilní“. Neberte si toho na seba veľa, nájdite si svoju mieru a naučte sa povedať ľuďom nie. Buďte hrdí na svoje úspechy a poučte sa zo svojich chýb. To je to, čo som urobila minulý rok ja.

Ak moje rady napomohli, vyhľadajte lekára. Po krvnom obraze a psychologických vyšetreniach sa vylúčia príčiny zakotvené v iných chorobách. Odporúčam navštíviť aspoň dvoch odborníkov, respektíve tých, ktorých Vám povie váš všeobecný doktor.

Ak máte podobné skúsenosti, budem rada, ak mi napíšete. Nie som žiadny špecialista na liečbu chronickej únavy, niekedy však pomôže aj obyčajný rozhovor, aby sa veci niekam pohli.