O deťoch a ich rodičoch

Rada chodím domov autobusom. Vždy sa mi cestou niečo zaujímavé prihodí, a tak mám aspoň o čom písať, a dve hodiny sa nenudím.

Dnes som pre istotu šla zo stanice, pred sviatkami bývajú linky dosť napchaté. Na zastávke si za mňa sadla mladá, asi tridsaťročná žena s dvomi dievčatkami. Na prvý pohľad vyzerali ako dvojičky, avšak potom som zistila, že je u nich malý vekový rozdiel, vyjadrený aj centimetra mi v ich výške. Na chrbtoch mali detské batohy, jedna v tvare psa, druhá kačku. Vždy som chcela mať niečo také, takže ak mi chcete urobiť radosť, dávam Vám tip.

Dve malé, asi troj- a štvorročné sestry na autobusovej stanici by asi nebolo nič zvláštne, však? Trochu v šoku som zostala po tom, ako sa ich mama zdvihla a zamierila do davu, ktorý sa už asi štvrťhodinu tlačil na mieste, kde mal pristaviť náš autobus. „idete niekto ďalej, než do Ružomberka?“ ľudia nesúhlasne pokrútili hlavami. „potrebujem, aby mi niekto vzal jedno dieťa ako doprovod do Gôtovian (dedina medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom).“ Viete si predstaviť, že by ste voje dieťa, ktoré ešte ani nevie poriadne hovoriť pustili s cudzím človekom len tak? Ja teda nie, aj keď zatiaľ žiadneho potomka nemám.

Mrzutá mamička sa teda s nechuťou postavila aj s dievčatami do radu. Ja som sedela na lavičke, až kým som nezazrela autobus. Pred nástupišťom sa síce tvoril hrozivý rad, ale človeka na barlách predsa nenechajú stáť! Blížiaca sa karosa ma predsa len postavila na jednu nohu a dve barle a pomaly som sa pobrala tlačiť sa aj ja k vytúženému ujovi vodičovi, ktorý mi isto dá lístok a potom budem zase dve hodiny sedieť. Postavila som sa teda do radu. Mamička sa pre istotu predbehla do stredu, ale nejako mi to žily netrhalo. Poznáte ten skvelý manéver, keď sa nepostavíte ako všetci neinteligentní na koniec radu, ale zboku? Presne tak to bolo aj teraz.

Stojím a čakám, až budem môcť vyskackať hore do autobusu. Práve nastupuje spomínaná mamička. Tašku si necháva na chodníku a po jednom berie deti, aby ich vyniesla do autobusu. Najprv mladšiu, potom staršiu. Doteraz som nepochopila, prečo ich dala len na druhý schodík a nie úplne hore. Možno boli ťažké, alebo sa bála o svoju batožinu... no najmenšie dievča sa zakolísalo, a padlo, až von z autobusu. Presnejšie do medzery medzi autobusom a obrubníkom. Nič nebolo počuť zaprašťať, medzitým so si spomenula na Kytice od Erbena, a to bol dobrý znak. Pamätáte si ešte na zvieratkové ruksaky, o ktorých som písala na začiatku? Možno to bude znieť sugestívne, ale myslím si, že práve preto sa malej nič nestalo. Vydýchla som si, naozaj som nechcela byť svedkom nejakého úrazu, nemám rada bolesť.

Dievčatko nevydalo zo seba ani muk, ani náznak plaču. Som si istá, že vedela prečo. Mama ju zdvihla zo zeme a pri jej nakladaní do autobusu len zavrčala: „čo robíš?.“ No, mala som dosť. Ako keby dievča mohlo za to, že schodík v autobuse jej siaha takmer po pás a ona sa len chcela dostať bližšie k svojej mame, kde predpokladám cíti v cudzom prostredí, medzi toľkými ľuďmi bezpečie.

Cesta ubiehala rýchlo, zapla som si počítač a čistila plochu od všetkého, čo som tam za posledné dva týždne nahádzala, a nebolo toho málo. Niekde pred Ružomberkom mamička práve vysádzala mladšiu dcéru, na zastávke už čakala staršia žena, zrejme stará mama. Druhá dcéra však dostala strach, že zostane sama, a tak pomaly zišla po veľkých schodoch až von. Vedela som, že z toho bude problém, ale nechala som to jednoducho tak. Bola som zvedavá, ako sa situácia vyvŕbi a okrem toho som si bola istá, že si moji spolucestujúci dieťa všimli tiež. Viac menej sa mi potvrdilo, čo som čakala. Nahnevaná mama schmatla dievča so slovami: „ma nese..“ Veď ako inak. Nemôžem tu však generelizovať a vyvádzať závery z pár okamihov. Vytvorte si vlastný názor.

Ja osobne si myslím, že s deťmi by sa takýmto spôsobom jednať nemalo. Aj keď sú ešte malé, o to viac sa na nich môže negativizmus a podceňovanie prejaviť neskôr. Moja dobrá kamarátka študuje v Bratislave špeciálnu pedagogiku. Približne pred rokom sme mali debatu o tom, čo to vlastne je. Zaujalo ma jej rozprávanie, pretože aj ja raz hádam budem rodičom. Najťažšie poslanie v živote je podľa mňa vychovať dobrého a múdreho človeka. Preto chcem vedieť, ako to dosiahnuť. Viem, akou cestou určite nepôjdem. Práve ste o nej čítali.