Keď sa neviete zastaviť

Mali ste niekedy pocit, že neviete oddychovať? Neustále, ešte aj pri zaspávaní myslíte na prácu a na nič iné sa jednoducho neviete sústrediť? Aj samotná robota Vám ide akosi pomalšie, robíte toho strašne veľa a pri tom máte na konci dňa pocit, že ste nič neurobili?

Tak to nie ste jediní. Neviem, ako to nazvať, či workoholizmus, láska k práci, oddaný zamestnanec. Určite to však nie je normálne. Verte mi, že ani Váš šéf nebude nadšený, keď sa jedného dňa po litroch kávy, nedostatku spánku a zaparenou hlavou zložíte za svojim počítačom. Nesnažte sa byť ako on. Zvládať niekoľko vecí na raz, byť ochotný každému so všetkým pomôcť, byť perfektný vo všetkom. Viem, že je veľmi jednoduché do takého stavu spadnúť, najmä keď robíte niečo, čo Vás baví. Treba si udržiavať rovnováhu, nájsť si relax, pri ktorom nebudete myslieť na starosti, úlohy, diár, kolegov, problémy Vašich kamarátov, peniaze, budúcnosť. Čo vlastne z toho máte? Ak sa budete trápiť, nič sa nevyrieši, len Vám to skazí deň.

Ak sa Vám do stavu, keď neviete čo so sebou, už podarilo spadnúť, neste zatratení na veky. Myslím, že u manažérov sa tomu hovorí syndróm vyhorenia. Vtedy je Vám už všetko jedno, nemáte chuť sa do niečoho púšťať, ba ani dokončiť svoje rozpracované projekty. Nemáte poňatia, prečo ste boli robotou taký nadšení, ani prečo ste jej venovali toľko energie. Vtedy sa už väčšina ľudí prebudí a začne hľadať pomoc. Psychológovia sa zhodujú v tom, že človek ich navštívi až vtedy, keď je naozaj zle. Nikdy ale nieje neskoro, teda väčšinou. Prosím Vás, nebojte sa vyhľadať odbornú pomoc, keď máte pocit, že niečo nie je v poriadku. Na internete nájdete niekoľko webových stránok, kde sa môžete pozhovárať s psychológom a vo vašom meste je isto veľa lekárov, či iných ľudí, ktorí sa zaoberajú stresom a psychickými problémami.

Včera som náhodou vzala do roky časopis, v ktorom sa písalo o syndróme chronickej únavy. Môžeme to označiť za diagnózu, avšak neuznávajú ju všetci doktori. Na Slovensku sa týmto syndrómom zaoberá jediné výskumné a diagnostické centrum. Podľa slov ľudí, ktorí v ňom pracujú, zistiť, či trpíte touto chorobou, je tak náročné, že tomu sami hovoria detektívka. Dlhodobá únava môže byť totiž spôsobená veľkým množstvom porúch spojených napr. s trávením, endokrinnými žľazami, psychické choroby, atď. Personál daného centra považuje diagnostikovanie syndrómu chronickej únavy v podstate za svoj neúspech. Znamená to totiž, že nezistili, čo iné vám môže byť. Čo je horšie, neexistujú žiadne lieky a praktiky, žiadna stopercentná liečba. Jediné, čo je doporučené je spomaliť tempo každodenného života, jesť zdravú stravu a vykonávať pravidelnú fyzickú aktivitu.

Možno sa pýtate, prečo som tento článok písala. Však ani nič vtipné tu nebolo, ani neštudujem medicínu. Nuž, ja som si niečím podobným totiž prešla minulý rok. Vlastne sa to začalo ešte v máji 2006. Vtedy som mala na starosti podujatie pre rodičov členov lokálnej pobočky AIESEC v Banskej Bystrici. Po prvý raz som viedla tím, bolo treba zariadiť mnoho vecí. Víkend pred realizáciou som chcela zostať v Bystrici a podoťahovať všetky detaily. Nemala som však už silu, a tak som si zbalila par vec a naskočila na prvý autobus domov. Akcia napokon prebehla o pár dní celkom fajn. Keďže som už mala porobené skúšky, opäť som sa vybrala do Mikuláša. Hneď po príchode som si ľahla spať a zobudila som sa až na obed. Pomaly som dokráčala do kúpeľne, omyla si tvár. Boleli ma oči, a po pohľade do zrkadla som aj prišla na to, prečo. Celé okolie očí, až k začiatku líc som mala tmavo červené a napuchnuté. Vyzerala som ako to šteňa, ktoré použili v reklame na krém proti vráskam, tuším nejaký malý buldog. Okrem toho mi opuchli kolená, až sa takmer nedali zohnúť. Toto bolo prvé varovanie. Našťastie som bola doma, bez internetu a s vypnutým mobilom, takže som mohla na týždeň úplne vypnúť. Celé prázdniny som potom pracovala v jednom obchode, väčšinou osem hodín, avšak počas víkendov to niekedy predstavovalo hodín dvanásť. Večer som sa preto vracala na internát úplne vyčerpaná. Prinajlepšom som išla do sprchy, no potom hneď po dotyku s posteľou som bola tuhá.

Potom prišiel môj rok projektového manažéra. Zatiaľ môj najťažší, ale zároveň najpoučnejší rok. Venovala som sa síce práci, ktorá ma bavila, avšak práve to býva najzradnejšie. Veľmi ľahko sa tak stane, že sa hranicu medzi prácou a oddychom začneme posúvať, až sa jedného dňa strhneme zo sna zdesený, na čo predchádzajúci deň zabudol. Okrem toho som pravidelne zaspávala na vyučovaní, doma som celý víkend prespala, moje reakcie boli pomalé, na nič som sa nevedela sústrediť, pri učení sa na skúšky som musela za každou prečítanou stranou skripta musela zastaviť a zapísať si nápady, ktoré mi prišli na um v súvislosti s prácou. Každá nevydarená maličkosť ma vyviedla z miery, často ma prepadli pocity úzkosti či záchvaty plaču. Priatelia sa sťažovali, že sa mi nikdy nechce ísť večer von, alebo že zaspávam už o desiatej. Guarana ma uspávala a káva ma robila len viac nervóznou.

Najväčším poznanie celého tohto obdobia pre mňa bolo, že by si každý človek mal vážiť samého seba, predovšetkým svoje fyzické i duševné zdravie. Nikomu nepomôže, ak v práci, či v súkromí budete ako mátoha, a už vôbec nie, keď sa úplne zrútite. Prvým krokom je určite plánovanie si vecí na každý deň, a to tak, že počítate s oddychom a ostatné si plánujete len na 60 %. Ďalej si nájdite spôsob, akým budete oddychovať. Nájdite si čas na priateľov, zájsť s nimi na pivo, kávu. Spánok by mal byť hlavne pravidelný, mne stačí momentálne od 7 do 9 hodín, po náročnejších dňoch, ako napr. konferencia si však doprajem aj 12, ak je to možné. Zázračnou metódou je taktiež delegovanie. Skúste si tiež veci menej pripúšťať a myslieť pozitívne. Ja osobne sa riadim heslom: „čo ma nezabije, to ma posilní“. Neberte si toho na seba veľa, nájdite si svoju mieru a naučte sa povedať ľuďom nie. Buďte hrdí na svoje úspechy a poučte sa zo svojich chýb. To je to, čo som urobila minulý rok ja.

Ak moje rady napomohli, vyhľadajte lekára. Po krvnom obraze a psychologických vyšetreniach sa vylúčia príčiny zakotvené v iných chorobách. Odporúčam navštíviť aspoň dvoch odborníkov, respektíve tých, ktorých Vám povie váš všeobecný doktor.

Ak máte podobné skúsenosti, budem rada, ak mi napíšete. Nie som žiadny špecialista na liečbu chronickej únavy, niekedy však pomôže aj obyčajný rozhovor, aby sa veci niekam pohli.