Moja malá nožička

K napísaniu tohto príbehu ma inšpiroval kamarát (dúfam, že ho už takto môžem označiť:), Peťo Menis. Stretli sme sa dnes na office, kde ma privítal svojim hollywoodskym úsmevom číslo jeden. Vraj by som mohla opäť napísať nejakú story, ako tomu bolo počas Vianoc. Tento krát to však bude o čosi veselšie...

Všetko sa to začalo tento víkend. So všetkými ľuďmi z Bystrica a pár Popradčanmi sme sa vybrali na lokálnu konferenciu. Všetko prebehlo v poriadku, niečo sme sa naučili, večer, ale aj počas tréningov sme sa zabavili, niekde sme dokonca aj plakali. Až prišla moja osudná noc, resp. ráno. V dobrej nálade som si chcela čo najviac z posledných chvíľ konfery. Tak som sa vybrala do spoločenskej miestnosti na párty. Ľudí síce veľa nebolo, ale atmosféra bola super. Asi sme sa chceli nejako zblížiť, a tak sa v playliste našlo IMT Smile, vytvorili sme kruh a ...začali skákať. No a vtedy sa to stalo. 4o len môže byť nebezpečné na skákaní, poviete si. Boli by ste prekvapení, ale všeličo. Najmä keď máte obuté papuče, a vaše kosti necítili kalcium z mlieka poriadne odkedy ste začali chodiť na vysokú. Tak sa v jednom momente v mojom chodidle ozvalo podozrivé chrupnutie, a odstredivá sila z točiaceho kruhu ma odsotila rovno do kresla. Ešte chvíľu som s vyloženou bezvládnou nohou pozorovala tancujúcich kamarátov, a potom som sa bolestivo po schodoch vybrala do postele. Nechtiac som zobudila Mareka, pretože som , zrejme z šoku, začala plakať. Po požití podľa mňa úžasného vynálezu, známej ružovej tabletky, som nakoniec zaspala.

Ráno ma noha stále bolela, objavil sa aj opuch, ale povedala som si, že to určite o pár dní prejde. Po pondelku, utorku , strede a naliehaní niektorých ľudí som sa dnes ráno predsa len vybrala na návštevu k ujovi chirurgovi. Ako poctivý občan som sa zapísala na zoznam, kde bol predo mnou len jeden pán. Keď som sa dostala do ambulancie, na moje prekvapenie bol doktor celkom milý. To bolo asi tým, že ordinoval dokopy pol hodinu. Menej sa mi už páčilo, keď mi stlačil nohu na mieste, kde najviac bolela. Samozrejme, že zo stláčania nemohol vedieť, čo mi je, a tak ma vyslal na misiu o poschodie nižšie, röntgen. Počas čakania som lúštila sudoku, ale veľmi mi nešlo. Začala som mať zlé tušenie, ktoré sa potvrdilo, keď mi sestrička podala do ruky moje snímky. Nemusela som byť odborník.. moje najnovšie fotky som nastavila oproti svetlu a hneď ma zmrazilo – jedna záprstná kosť akosi nebola v celku, ako mala podľa kostolného poriadku byť. Snažila som sa sama seba presvedčiť, že mi snáď dajú len elastický obväz, ako som mala dovtedy.

Vrátila som sa do ambulancie. Pán lekár skonštatoval to isté čo ja – zlomenina záprstnej kosti. No, možno by som tú medicínu predsa len bola zvládla, ak by ma mama presvedčila na ňu po maturite ísť.

Okrem toho chcel byť ujo zrejme vtipný, a tak sa ma spýtal, či dáme na to mastičku. Ako náhle kvôli tomu vo mne skrsla iskierka nádeje, hneď ju aj zahasil slovami: „ale nie, veď dáme predsa sadru a berle, nebojte sa.“ Pre istotu som sa ešte spýtala, či to naozaj myslí vážne. Nakoniec som rezignovala a odkrivkala do vedľajšej miestnosti, kde som čakala na nový biely model na mojej nohe. Vraj do polovice predkolenia stačí. Už len barly, mimochodom tie najvyššie mi boli ešte stále malé, a hor sa skackať do sveta.

Po nie veľmi priateľskom zoznámení sa s tetami barlami som konečne došla na Námestie slobody. Cestou mi chcela pomôcť dokonca jedna teta, ktorá chcela zavolať svojho syna, aby ma odviezol, kam chcem, autom. Mal však vraj dôležité rokovanie, a vtedy jej zakázal volať. Takže ništ z toho, ale snaha sa cení tiež. Keďže cesta z Polikliniky bola namáhavejšia, než som čakala, svoju poslednú dvacku som vymenila za multivitamínový džús. Vedela som, že vodič MDH nebude z mojej päťdesiatkorunovej bankovky za študentský lístok nadšený, verila som však, že tou hnusnou bielou vecou a šteniatkovským pohľadom ho obmäkčím. Chyba. Po dosť ťažkom nastupovaní ( nikdy predtým som si nevšimla, aké sú tie schodíky v autobuse strmé), ma ujo autobusár vôbec neprivítal s nadšením. Po asi pol minúte výčitiek a rátaní výdavku v dvojkorunáčkach som si spomenula na mail od Janie a s úsmevom na tvári natiahla ruku po kopu drobných a s úsmevom poďakovala za lístok. Keby ste chceli vedieť o tom maily, ja Vám ho prepošlem. Vďaka nemu mám vo svojej personal message na gmaily napísané: I see dead people...I see garbage trashbins.

No, cesta MHD so zlomenou nohou nie je výhra, to Vám asi potvrdí každý, kto bol niekedy v Bystrici odkázaný na barly. Našťastie mi pomohla Majka, ktorú som zastihla na mobile, a Cicuš, ktorá šla náhodou tým istým autobusom. Ďakujem baby. Spolu mňa a môj ruksak vyniesli na office, kde som si už len vyložila nohy a zapla PC. Niečo pred štvrtou poobede bol najvyšší čas pobrať sa zase na autobus, no tentoraz domov. Našťastie práve v tej chvíli odchádzali aj ďalšie kamarátky, a týmto chcem opäť vysloviť poďakovanie, tento raz Eliške, ktorá kvôli mne šla domov neskorším spojom. Bez nej by mi však cesta na zastávku trvala asi dva krát dlhšie, ak nie viac.

Napokon prišiel môj rytier na bielom koni – linka do Liptovského Mikuláša. Vedela som, že bude plný, ako zvyčajne. Vodič bol o čosi milší. 3koda, že mne niekedy tak pomaly dochádza. Keď som si pýtala lístok so svojou zvyčajnou frázou: „Študentský, Mikuláš.“ Ujo mal asi dobrý deň a spýtal sa ma: „ako ste povedali ? ŤZP, Mikuláš?“ Ja som už nemala veľmi chuť na žarty, však na Poliklinike som si jej užila až, až, a tak som len odvrkla: „Tú nohu nebudem mať v sadre navždy, študentský Vás poprosím.“ A s takou dobrou náladou som sa vybrala hľadať obeť, ktorá mi uvoľní miesto. Prešla som, ak sa to teda tak dá nazvať, takmer do stredu autobusu. Opäť raz ma môj idealizmus sklamal, keď som čakala, že sa aspoň jeden z mojich kolegov, študentov zdvihne, a ponúkne mi svoje sedadlo. Vtom na moje prekvapenie vstalo jedno dievča, a ja som odkvecla na sedačku. Práve vtedy som začala písať tieto slová. Momentálne už sedím doma s vyloženými nohami a zapnutým televízorom. Asi by som mala robiť niečo užitočnejšie, napríklad niečo do školy. No keď ma chytí slina, či kŕč do ruky, musím písať a písať. Tak verím, že som Vás neunudila, a ťapkám všetkým, ktorí sa dostali až k tomuto poslednému riadku.